DODNES MA MRZÍ, ŽE JU KU MNE NEPUSTILI
Až po dlhých rokoch, vlastne viac ako dvoch desaťročiach, som sa dozvedel, že na recepcii Slovenskej informačnej agentúry (SIA), kde som bol od začiatku mája 1998 riaditeľom, ku mne nepustili vtedajšiu redaktorku TV Markíza, Annu Ghannamovú.
Večná škoda, prišiel som vtedy určite o veľa. Vraj sa energicky dobýjala do budovy za mnou lebo chcela robiť bleskový aktuálny rozhovor s novým riaditeľom ale na recepcii ju nik, ani k vzniknutému hurhaju rýchle privolaná moja sekretárka, nechcel pustiť aj s kameramanom na poschodie z jednoduchého dôvodu. Nebola totiž ohlásená, o interview vopred štandardne nepožiadala ani písomne, ani telefonicky, ani nijako inak. Mnohí si pamätáme na to, ako zúrivo jačala v živom vysielaní Markízy na ratu, že im vraj premiér Mečiar ide vziať ich milovanú televíziu, čo samozrejme nebola vôbec pravda, ale v boji proti vtedajšej vláde bola každá vymyslená alebo zinscenovaná kravina dobrá, podobne ako dnes proti vláde R. Fica.
Tú tragikomickú hysterickú scénu na Markíze máme dodnes mnohí pred očami, ja samozrejme tiež, a kto si na to spomína ten vie aká plamenne energická dokázala v tých časoch pani Ghannamová v boji s vtedajšou vládou byť. Skoro ako bájna antická Xena. Určite mi každý uzná a chápe ako ma mrzí, že sme sa vtedy u mňa v pracovni nestretli. Bol by som jej ponúkol kávu, mal by som z toho o jeden nezabudnuteľný mediálny zážitok viac a bolo by na čo s úsmevom spomínať až do smrti. Nielen na to, ako v televíznych novinách Markízy na mňa jeden večer tvrdo zaútočil manžel dramaturgičky tej televízie Július Gembický, ale aj na to, ako som mu na druhý deň odpovedal vo večernom spravodajstve STV. Rád si spomínam, ako v tých časoch statočná verejnoprávna STV a šéfredaktorka spravodajstva Hana Pravdová, spolu s redaktormi STV Pavlom Kapustom, Marošom Puchovským a Ľubom Huďom, vzdorovala tej agresívnej americkej komerčnej televízii, vedenej v tom období dnes už dlhodobo za podvod sediacim Pavlom Ruskom, prezývaným "Slintoš". Nakoniec, syn Anny Ghannamovej tiež svojím spôsobom nepadol ďaleko od stromu.
Do smrti ma bude mrzieť, že tú Ghannamovú vtedy ku mne pracovníci na recepcii nepustili, lebo dva dni predtým som v pohode prijal ohlásenú novinárku z denníka SME, ktorá tiež chcela vedieť, a nakoniec to aj v publikovanom rozhovore so mnou napísala, či si myslím, že sa na tú funkciu po odbornej stránke hodím. To sú tie ich typické priblblé arogantné otázky, ktoré ich ako zelenáčov učia klásť na všelijakých idiotských slniečkárskych mediálnych školeniach, ako to nedávno jedno mladučké redaktorské ucho TV JOJ názorne demonštrovalo keď sa odchádzajúceho ministra Keketiho opýtalo, či si myslí, že má na post viceguvernéra Národnej banky. No nie, samozrejme nik na celom šírom svete tu okrem nich na žiadny riadiaci post nemá lebo na to majú iba novinári takzvaného (dnes už našťastie bývalého) hlavného prúdu alebo tí, ktorých na akúkoľvek riadiacu funkciu v štáte preveria, navrhnú a schvália aktivistické politické mimovládky, ako to pred tromi týždňami bohorovne samé navrhli.
Nevadí, bol by som sa rád stretol aj s pani Ghannamovou, prečo nie? Keď som zvládol novinárov z denníka WALL STREET JOURNAL, Financial Times, Washington Post, Economist, Guardian atď, a hravo som zvládol aj nečakané pozvanie na americkú ambasádu, kde skupina vysokých dôstojníkov vojenskej Akadémie z Washingtonu chcela na záver pracovného týždňa na Slovensku vedieť niečo viac o stave médií na Slovensku. To ma síce vtedy trochu zaskočilo, lebo som si myslel, že ma ambasáda pozvala ako novinára urobiť s niektorým z nich rozhovor, ale nakoniec vysvitlo, že to naopak boli oni, kto chcel absolvovať rozhovor so mnou. Ale bolo aj to napokon viac menej tiež v pohode.
Nemajú to dnes vládni predstavitelia a koaliční poslanci s médiami ľahké, lebo dnešné protivládne slovenské médiá chcú mermo mocou robiť za každú cenu samé politiku. Predovšetkým a na prvom mieste však chcú zosadiť premiéra Fica, to je ich prvoradá úloha, tým celý čas žijú a dýchajú, o tom snívajú svoj nenaplnený aktivistický sen.
