AK SA SMER ZASTÁVA GRÁZLOV, A NIE ČESTNÝCH ĽUDÍ, NEMÁ PRÁVO NAZÝVAŤ SA SOCIÁLNOU DEMOKRACIOU
Nechcel som sa tejto mimoriadne nechutnej záležitosti venovať cez sviatky, ale keď vidím, ako ľudia v mojom okolí, ktorých som si vážil, strácajú morálny kompas, musím vyjadriť svoje zásadné stanovisko. Na úvod chcem zdôrazniť, že z principiálnych dôvodov odmietam verbálne trestné činy. Dlhodobo som zástancom anglo-amerického modelu slobody prejavu vychádzajúceho z liberálnej filozofie Johna Stuarta Milla, ktorý neumožňuje poslať niekoho do väzenia za názor, a to ani vtedy, keď takýto prejav ponižuje, uráža alebo dokonca poburuje. Z tohto dôvodu som bol aj verejným odporcom trestného činu tzv. osvienčimskej lži. Argumentoval som, že je nebezpečné, aby sa parlament hral na insitný historický ústav, legislatívne rozhodoval o tom, čo je pravda a obmedzoval tým odborné bádanie (a to napriek tomu, že nikto príčetný by nemal pochybovať o hrôzach holokaustu, a ak áno, mal by v rámci terapie povinne navštíviť Osvienčim). Druhý argument bol z dnešného hľadiska ešte závažnejší. Otvorene a polopatisticky som vysvetlil médiám, že ako presvedčený antifašista chcem mať náckov radšej na očiach ako by mali zbabelo a zo strachu pred trestným stíhaním svoje názory skrývať.
Odvtedy ubehlo 24 rokov a vývoj mi dal v plnej miere za pravdu. Neonacisti si začali dávať väčší pozor na jazyk, ale svoje vnútorné presvedčenie nezmenili. Dôsledkom toho je, že ľudia prestali rozumieť tomu, čo to fašizmus v skutočnosti je a podpora extrémnej pravice výrazne narástla. Z tohto dôvodu nesúhlasím s vyhlásením Slovenského protifašistického hnutia, ktoré tvrdí, že poučením z našich dejín je vraj to, že fašistickú propagandu treba zakázať. Odporúčam im dôkladne si preštudovať a najmä pochopiť knihu významného britského historika Erica Hobsbawma Vek extrémov, ktorá fundovane vysvetľuje, ako zlyhanie liberalizmu na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia viedlo k nástupu fašizmu. Skrátka, nemáme jednoduchšie riešenie ako byť poctiví k ľuďom, nezrádzať ich záujmy, neokrádať ich, nezneužívať ich, nesklamať ich dôveru vo fungujúci systém - a potom im aj ľahšie vysvetlíme, že fašizmus je vždy skratkou do pekla.
Z uvedeného by malo byť jasné, prečo nechcem, aby bol Daniel Bombic za svoje výroky trestne stíhaný a už vôbec nie, aby šiel do väzenia. Takéto využívanie trestného práva je veľmi nebezpečné a len nedávna skúsenosť s vládou Matoviča a Hegera nám ukázala, ako ľahko sa dá zneužiť na prenasledovanie a potláčanie názorov, ktoré sú vo vyspelých západných štátoch štandardnou súčasťou demokratického spektra. Z tohto hľadiska súhlasím s názorom, že konečné rozhodnutie o vine či nevine Daniela Bombica bude významne ovplyvňovať výklad hraníc slobody prejavu. Tu sa však moja empatia s týmto prípadom končí.
Som vyslovene znechutený z toho, že Úrad vlády Slovenskej republiky - ktorý je štátnym orgánom, nie straníckou pobočkou - vynaloží akurát na veľkonočné sviatky (cez ktoré občanom ani nezavinšoval) toľko energie práve na obhajobu tak primitívneho a vulgárneho grázla, akým je Daniel Bombic. Som znepokojený, že štátny úrad zneužíva svoje postavenie na komentovanie činnosti prokuratúry, čím sa pohybuje na hrane zákona. No som doslova pobúrený z toho, že práve a menovite Smer - sociálna demokracia sa v poslednom čase zameriava na obhajobu neonacistov a iných vagabundov, no nikdy sa nezastal povedzme nedávno prepustených odborárov, ľudí živoriacich na hranici životného minima, zdravotníkov ťahajúcich nadčasy na pokraji síl či iných poctivých občanov, ktorí sa usilujú deň čo deň dôstojne prežiť. Neviem, prečo si zo všetkých ľudí zápasiacich o lepšie životné či pracovné podmienky vybral Smer na obhajobu práve tých najväčších lotrov. Nerozumiem tomu alebo tomu radšej nechcem rozumieť, lebo v tej strane predsa musí byť nejaká kritická množina jednotlivcov, ktorá by si mohla uvedomiť, že toto všetko bude mať katastrofálne dôsledky nielen na imidž tohto politického zoskupenia, ale predovšetkým na hodnotový posun voličov.
