Michal Zoldy
20.04.202505:14
PO SVIATKOCH TO BUDE ZNOVU O POLITIKE, AJ TROCHU INAK
Komentujúci pod videami mojich politických komentárov na YouTube píšu síce vo veľkej väčšine pochvalne, ale niektorí dodávajú "Kde ste boli pán Zoldy doteraz?", "Škoda, že o vás vieme až teraz" a podobne.
Musím sa nad tým pousmiať, lebo už v roku 1993 som sa stal podpredsedom pronárodného Združenia slovenských novinárov (ZSN), články a komentáre v novinách, rozhlase a v televízii mala odo mňa verejnosť k dispozícii prakticky denne od roku 1992, lebo politiku - domácu aj zahraničnú - som v našej tlači začal komentovať hneď prvým článkom v roku 1990, od roku 1992 aj v angličtine. Krátko na to začal do mňa búšiť denník SME, rádio TWIST a televízia Markíza. Dnes sa o mne občas píše ako o najstaršom komentátorovi takzvanej alternatívnej, resp. nezávislej novinárskej scény. Až tak celkom to nesedí, lebo môj skvelý kolega a komentátor Ľudovít Števko je vekove starší.
V minulosti sme nemali k dispozícii Internet, Facebook neexistoval, takže pracovali sme v tom období ako interní alebo externí novinári tlačových a elektronických médií. Pred rokom 1989 som bol zamestnaný v Urbione (podobne ako známy komentátor Ján Baránek, ktorý mal kanceláriu na tej istej chodbe ako ja) a na Inžinierskom staviteľstve, generálnom riaditeľstve. Na obidvoch pracoviskách som organizoval ďalšie odborné vzdelávanie architektov a stavbárov, vrátane prípravy jazykových kurzov, a od roku 1989 som prešiel pracovať na Ústav lekárskej bioniky a neskôr na Ústav preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave ako prekladateľ vedeckých prác do angličtiny. Súbežne s tým som začal v roku 1990 komentovať politiku, ktorú komentujem dodnes, keď už existujú široké možnosti Internetu.
Cez sviatky konečne triedim svoj obsiahly novinársky archív a po sviatkoch z neho postupne povyberám viaceré staré komentáre. Mnohé už majú viac ako 30 rokov, napriek tomu nestratili trvalú platnosť a výpovednú hodnotu aj v dnešnej dobe. Mám tú morálnu výhodu, že o mne neexistuje žiadna digitálna stopa na internete a Facebooku, že by som trebárs len pred piatimi či šiestimi rokmi velebil a srdiečkoval napríklad Zuzanu Čaputovú, Ivetu Radičovú alebo Andreja Kisku, posielal celý Smer-SD do väzby aj s mapkou Slovenska s posmešným nápisom FICÍLIA po celej ploche mapky štátu a podobne, ako sa mi nedávno dostalo do rúk šokujúco v prípade jednej mediálne mimoriadne známej osoby. Za mnou je od samého začiatku až po dnes jasná pronárodná hodnotová a komentátorská línia. Pokiaľ ide o Smer-SD, tá línia má rovných 23 rokov. Za svoju činnosť som nedostal a nedostávam od nikoho ani jediný cent.... ak nepočítam nezištnú pomoc od dvoch mojich komentátorských kolegov, ktorí pre mňa nedávno zorganizovali menšiu zbierku medzi mojimi čitateľmi. Inak žijem a píšem iba z mesačného dôchodku od Sociálnej poisťovne vo výške 670 eur a 30 centov, nie som u nikoho na výplatnej listine a nedostávam ani žiadny cash.....
Hneď po sviatkoch tu uverejním výňatok z môjho novinového komentára v denníku Slovenská Republika z 2. februára 1998, ktorý mal titulok "Pomýlení kľučiari moci". Mnohých ten článok prekvapí svojou mimoriadnou, až zarážajúcou aktuálnosťou aj v dnešných pohnutých dňoch.
Komentujúci pod videami mojich politických komentárov na YouTube píšu síce vo veľkej väčšine pochvalne, ale niektorí dodávajú "Kde ste boli pán Zoldy doteraz?", "Škoda, že o vás vieme až teraz" a podobne.
Musím sa nad tým pousmiať, lebo už v roku 1993 som sa stal podpredsedom pronárodného Združenia slovenských novinárov (ZSN), články a komentáre v novinách, rozhlase a v televízii mala odo mňa verejnosť k dispozícii prakticky denne od roku 1992, lebo politiku - domácu aj zahraničnú - som v našej tlači začal komentovať hneď prvým článkom v roku 1990, od roku 1992 aj v angličtine. Krátko na to začal do mňa búšiť denník SME, rádio TWIST a televízia Markíza. Dnes sa o mne občas píše ako o najstaršom komentátorovi takzvanej alternatívnej, resp. nezávislej novinárskej scény. Až tak celkom to nesedí, lebo môj skvelý kolega a komentátor Ľudovít Števko je vekove starší.
V minulosti sme nemali k dispozícii Internet, Facebook neexistoval, takže pracovali sme v tom období ako interní alebo externí novinári tlačových a elektronických médií. Pred rokom 1989 som bol zamestnaný v Urbione (podobne ako známy komentátor Ján Baránek, ktorý mal kanceláriu na tej istej chodbe ako ja) a na Inžinierskom staviteľstve, generálnom riaditeľstve. Na obidvoch pracoviskách som organizoval ďalšie odborné vzdelávanie architektov a stavbárov, vrátane prípravy jazykových kurzov, a od roku 1989 som prešiel pracovať na Ústav lekárskej bioniky a neskôr na Ústav preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave ako prekladateľ vedeckých prác do angličtiny. Súbežne s tým som začal v roku 1990 komentovať politiku, ktorú komentujem dodnes, keď už existujú široké možnosti Internetu.
Cez sviatky konečne triedim svoj obsiahly novinársky archív a po sviatkoch z neho postupne povyberám viaceré staré komentáre. Mnohé už majú viac ako 30 rokov, napriek tomu nestratili trvalú platnosť a výpovednú hodnotu aj v dnešnej dobe. Mám tú morálnu výhodu, že o mne neexistuje žiadna digitálna stopa na internete a Facebooku, že by som trebárs len pred piatimi či šiestimi rokmi velebil a srdiečkoval napríklad Zuzanu Čaputovú, Ivetu Radičovú alebo Andreja Kisku, posielal celý Smer-SD do väzby aj s mapkou Slovenska s posmešným nápisom FICÍLIA po celej ploche mapky štátu a podobne, ako sa mi nedávno dostalo do rúk šokujúco v prípade jednej mediálne mimoriadne známej osoby. Za mnou je od samého začiatku až po dnes jasná pronárodná hodnotová a komentátorská línia. Pokiaľ ide o Smer-SD, tá línia má rovných 23 rokov. Za svoju činnosť som nedostal a nedostávam od nikoho ani jediný cent.... ak nepočítam nezištnú pomoc od dvoch mojich komentátorských kolegov, ktorí pre mňa nedávno zorganizovali menšiu zbierku medzi mojimi čitateľmi. Inak žijem a píšem iba z mesačného dôchodku od Sociálnej poisťovne vo výške 670 eur a 30 centov, nie som u nikoho na výplatnej listine a nedostávam ani žiadny cash.....
Hneď po sviatkoch tu uverejním výňatok z môjho novinového komentára v denníku Slovenská Republika z 2. februára 1998, ktorý mal titulok "Pomýlení kľučiari moci". Mnohých ten článok prekvapí svojou mimoriadnou, až zarážajúcou aktuálnosťou aj v dnešných pohnutých dňoch.
08.04.202505:29
Ale napríklad taký usmievavý minister Migaľ sa rád s nimi priateľsky porozpráva. Prípadne ich aj sám iniciatívne vyhľadá, prečo nie.....?
03.04.202505:15
Napriek tomu, že mi v ňom už dlho leží nielen gauner Matovič, ale aj celá progresivistická parlamentná opozícia s jej slepým črevom KDH.
Nikomu nechcem vnucovať kľudový režim, hoci si ho všetci ľudia dobrej vôle určite zaslúžime lebo mnohí z nás už majú z politiky a médií nervy na dranc. Pokúsim sa dopriať ho dočasne aspoň sebe, aj keď sa obávam, že sa mi to nepodarí. Život na Slovensku totiž nie je ľahký, dokonca je jeden z najťažších, lebo ako sa v našich končinách vravieva, dobre u nás už bolo. Kedy presne bolo u nás naposledy dobre neviem. Mám také podozrenie, že to bolo pred dobrými štyridsiatimi rokmi, keď sme sa tu mali navzájom všetci radi a v národe vládla svornosť a družnosť. Neboli sme síce veľmi bohatí, ale žilo sa tu slušne. Treba sa vrátiť k zdravému rozumu, inej cesty niet. Inak to tu neskončí happy endom. 2/2
Nikomu nechcem vnucovať kľudový režim, hoci si ho všetci ľudia dobrej vôle určite zaslúžime lebo mnohí z nás už majú z politiky a médií nervy na dranc. Pokúsim sa dopriať ho dočasne aspoň sebe, aj keď sa obávam, že sa mi to nepodarí. Život na Slovensku totiž nie je ľahký, dokonca je jeden z najťažších, lebo ako sa v našich končinách vravieva, dobre u nás už bolo. Kedy presne bolo u nás naposledy dobre neviem. Mám také podozrenie, že to bolo pred dobrými štyridsiatimi rokmi, keď sme sa tu mali navzájom všetci radi a v národe vládla svornosť a družnosť. Neboli sme síce veľmi bohatí, ale žilo sa tu slušne. Treba sa vrátiť k zdravému rozumu, inej cesty niet. Inak to tu neskončí happy endom. 2/2
29.03.202510:08
27.03.202506:15
ČIERNY DEŇ PRE OPOZÍCIU.... A PRÍDU ĎALŠIE
Hoci sa pripravujem na jednodennú nedeľnú neplánovanú pracovnú cestu do Bratislavy (aj dôchodca môže chodiť na pracovné cesty ak ho niekto pozve), včerajšok som strávil najmä sledovaním zaujímavého rokovania parlamentu a tlačovej konferencie ministerky kultúry Šimkovičivej, spolu so všetkými ďalšími sprievodnými akciami mimoriadne rušného dňa, plného priebežných správ o postupe slintačky a krívačky a boji vlády s ňou.
Celkový dojem z diania v posledných dvoch dňoch je taký, že opozícia momentálne prežíva mimoriadne ťažké, ba dokonca až tragicky mučivé chvíle ďalšej zdrvujúcej prehry. Vládna koalícia sa totiž po všetkých tých zbytočných peripetiách zomkla a pozviechala, dala sa dokopy a opozičné nádeje na bezpracné povalenie vlády sa tým pádom zrútili ako domček z falošných kariet.
Richard Raši zvolený za predsedu parlamentu celou kompletnou sedemdesiatdeviatkou; majestátna postava generála Ševčíka v krízovej situácii novým predsedom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo; Samuel Migaľ po boku premiéra na tlačovke vlády už nielen ako minister ale aj ako bývalý novinár s konštatovaním, že vláda maká na plné obrátky a on sám bude teraz s vysúkanými rukávmi tak isto nadšene zarezávať za Slovensko tento piatok v Bruseli.
Statočná ministerka Šimkovičová so svojím národne orientovaným tímom Lukáša Machalu a novou riaditeľkou múzea v Betliari pokračuje v heroickom boji za záchranu slovenskej kultúry z pazúrov progresívcov a za návrat normálnosti do roky systematicky rozdrbávaného rezortu; Úrad vlády pod vedením energického JUDr. Gedru triumfálne presviedča bývalé mainstreamové médiá o svojej pravde pokiaľ ide o zákonné stransparentnenie všetkých podozrivých finančných vzťahov aktivistických mimovládok a médií ako je DenníkN; okrúhly stôl v réžii prezidenta republiky konštatuje ako jeden muž, že noha slovenského vojaka na územie Ukrajiny nikdy nevkročí.... a nikým nechcený a všetkými nenávidený Matovič sa aj s celou jeho Pročkistickou klikou sám zahrabáva v priamom prenose čoraz hlbšie do politického hrobu, ktorý celé roky usilovne kopal pre iného.
Práceneschopná Veronika Remišová, ktorá na všetky svetové strany bohorovne moralizuje, ukázala poctivému slovenskému národu, že ak je niekto na PN a mal by ležať doma v posteli, treba mať krankasu aj s celým zdravotníctvom na háku a namiesto kurírovania doma pod duchnou môže si každý spokojne lobzovať po médiách v plnej Remišovskej paráde.
K tomu ešte ostrá "materinská" výchovná lekcia nabrúsenej moderátorskej matadorky Eriky Vincourekovej celému uprdnutému zboru aktivistických médií o tom, ako sa má slušný človek správať ak hovorí niekto iný, aj s energickým varovaním, že sa opoziční novinári musia definitívne rozlúčiť s monopolom na názor.
Ak je pravda, že triumfujúci premiér Fico ukázal v kuloároch Národnej rady celej sklamanej opozícii prostredník, ja osobne to známe veľavravné gesto len a len vítam, urobil to aj za mňa a ja ho v tom rozhodne podporujem. Pokiaľ ide o čerstvého člena vládneho kabinetu Samuela Migaľa a fakt, že ho premiér za horúca postavil medzi bojovníkov v prvej línii boja so slintačkou a krívačkou po svojom boku na tlačovke, spomenul som si pri tom zaujímavom pohľade na v pozore stojaceho nového ministra MIRRI po pravici predsedu vlády na známu múdru poučku z čias minulých, že ľudia rastú s úlohami.
Presne tak - každý kto sa nudí, nemá pridelenú žiadnu užitočnú prácu a len sa podaromnici obšmieta, otravuje zbytočne svoje okolie a pindá hore dolu o kadejakých hodnotách, musí okamžite dostať náročnú bojovú úlohu, aby nemal čas vymýšľať v parlamente všelijaké sprostosti a snovať nebezpečné politické intrigy.
Hoci sa pripravujem na jednodennú nedeľnú neplánovanú pracovnú cestu do Bratislavy (aj dôchodca môže chodiť na pracovné cesty ak ho niekto pozve), včerajšok som strávil najmä sledovaním zaujímavého rokovania parlamentu a tlačovej konferencie ministerky kultúry Šimkovičivej, spolu so všetkými ďalšími sprievodnými akciami mimoriadne rušného dňa, plného priebežných správ o postupe slintačky a krívačky a boji vlády s ňou.
Celkový dojem z diania v posledných dvoch dňoch je taký, že opozícia momentálne prežíva mimoriadne ťažké, ba dokonca až tragicky mučivé chvíle ďalšej zdrvujúcej prehry. Vládna koalícia sa totiž po všetkých tých zbytočných peripetiách zomkla a pozviechala, dala sa dokopy a opozičné nádeje na bezpracné povalenie vlády sa tým pádom zrútili ako domček z falošných kariet.
Richard Raši zvolený za predsedu parlamentu celou kompletnou sedemdesiatdeviatkou; majestátna postava generála Ševčíka v krízovej situácii novým predsedom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo; Samuel Migaľ po boku premiéra na tlačovke vlády už nielen ako minister ale aj ako bývalý novinár s konštatovaním, že vláda maká na plné obrátky a on sám bude teraz s vysúkanými rukávmi tak isto nadšene zarezávať za Slovensko tento piatok v Bruseli.
Statočná ministerka Šimkovičová so svojím národne orientovaným tímom Lukáša Machalu a novou riaditeľkou múzea v Betliari pokračuje v heroickom boji za záchranu slovenskej kultúry z pazúrov progresívcov a za návrat normálnosti do roky systematicky rozdrbávaného rezortu; Úrad vlády pod vedením energického JUDr. Gedru triumfálne presviedča bývalé mainstreamové médiá o svojej pravde pokiaľ ide o zákonné stransparentnenie všetkých podozrivých finančných vzťahov aktivistických mimovládok a médií ako je DenníkN; okrúhly stôl v réžii prezidenta republiky konštatuje ako jeden muž, že noha slovenského vojaka na územie Ukrajiny nikdy nevkročí.... a nikým nechcený a všetkými nenávidený Matovič sa aj s celou jeho Pročkistickou klikou sám zahrabáva v priamom prenose čoraz hlbšie do politického hrobu, ktorý celé roky usilovne kopal pre iného.
Práceneschopná Veronika Remišová, ktorá na všetky svetové strany bohorovne moralizuje, ukázala poctivému slovenskému národu, že ak je niekto na PN a mal by ležať doma v posteli, treba mať krankasu aj s celým zdravotníctvom na háku a namiesto kurírovania doma pod duchnou môže si každý spokojne lobzovať po médiách v plnej Remišovskej paráde.
K tomu ešte ostrá "materinská" výchovná lekcia nabrúsenej moderátorskej matadorky Eriky Vincourekovej celému uprdnutému zboru aktivistických médií o tom, ako sa má slušný človek správať ak hovorí niekto iný, aj s energickým varovaním, že sa opoziční novinári musia definitívne rozlúčiť s monopolom na názor.
Ak je pravda, že triumfujúci premiér Fico ukázal v kuloároch Národnej rady celej sklamanej opozícii prostredník, ja osobne to známe veľavravné gesto len a len vítam, urobil to aj za mňa a ja ho v tom rozhodne podporujem. Pokiaľ ide o čerstvého člena vládneho kabinetu Samuela Migaľa a fakt, že ho premiér za horúca postavil medzi bojovníkov v prvej línii boja so slintačkou a krívačkou po svojom boku na tlačovke, spomenul som si pri tom zaujímavom pohľade na v pozore stojaceho nového ministra MIRRI po pravici predsedu vlády na známu múdru poučku z čias minulých, že ľudia rastú s úlohami.
Presne tak - každý kto sa nudí, nemá pridelenú žiadnu užitočnú prácu a len sa podaromnici obšmieta, otravuje zbytočne svoje okolie a pindá hore dolu o kadejakých hodnotách, musí okamžite dostať náročnú bojovú úlohu, aby nemal čas vymýšľať v parlamente všelijaké sprostosti a snovať nebezpečné politické intrigy.
23.03.202506:16
Alebo ťa aspoň z plezíru hore dolu poriadne poohovára hoci si už starý, nikomu nekonkuruješ, nezávidíš a viac menej už len pokorne čakáš kedy si po teba príde zubatá s kosou. Šťastím sršiaci Fíni síce majú dlhočiznú hranicu s Ruskom, ale na rozdiel od našich slniečkárov ich to príliš nevzrušuje a netrápi. Tí naši sa idú zošalieť pri predstave, že by sa susedom Slovenska stalo Putinovo Rusko. Okamžite by schmatli do rúk pobalené kufre a vypadli za šťastím kamsi na Západ, aj keď ten sa im po odchode senilného Bidena výrazne scvrkáva. Trumpova Amerika ich už totiž nechce lebo tam sa teraz robia poriadky s vlastnými slniečkármi.
Vyzerá to momentálne tak, že sa naša krajina permanentne nasratých neposunie v rebríčku šťastia tak skoro o pár miest naspäť nahor. Hoci ja pripúšťam, že individuálne sa tu sem tam niekomu aj darí a v tomto zamračenom národe zriedkavo vidíš aj nejakú tú usmiatu tvár, ako napríklad v prípade ministra Migaľa. Vezmi si z neho príklad :)
Prajem peknú nedeľu. A nezabudnime na nedeľné diskusné relácie
Vyzerá to momentálne tak, že sa naša krajina permanentne nasratých neposunie v rebríčku šťastia tak skoro o pár miest naspäť nahor. Hoci ja pripúšťam, že individuálne sa tu sem tam niekomu aj darí a v tomto zamračenom národe zriedkavo vidíš aj nejakú tú usmiatu tvár, ako napríklad v prípade ministra Migaľa. Vezmi si z neho príklad :)
Prajem peknú nedeľu. A nezabudnime na nedeľné diskusné relácie
17.04.202511:49
AVÍZO NA ZAJTRA RÁNO
Pretože sa začínajú, vlastne už prebiehajú, najväčšie kresťanské sviatky v roku, nebudem sa do utorka, prípadne až do stredy, venovať politike.
Predsa len tu ale zajtra niečo uverejním..... bude to jedna z najkrajších piesní o láske, mužské vyznanie lásky, od azda najlyrickejšieho a najobľúbenejšieho country speváka, Johna Denvera, ale v mojom podaní tak, ako som si jeho vrúcnu pieseň pretextoval do slovenčiny. Denver ovplyvnil v mladosti moju hudobnú tvorbu a spev vo výraznej miere, prinajmenšom v dojímavo lyrickej časti jeho bohatého repertoáru viac ako 300 piesní, z ktorých dvesto zložil on sám. Ťažko som niesol keď prišla smutná správa o jeho tragickej smrti v dôsledku pádu jeho ultraľahkého lietadla v roku 1997. Dnes tu dávam link na tú pieseň ako ju spieva John Denver a zajtra ju uverejním v mojom jednoduchom podaní - sám s gitarou. Názov je "Aničkina pieseň", alebo pieseň pre Aničku, zrejme ju Denver zložil pre konkrétnu Aničku.....
Blíži sa prvý máj a v ten deň tu ráno uverejním moju vlastnú zaľúbenú pieseň pre moju bývalú lásku (Alenku) z Michaloviec. Bude to teda komplet vlastná melódia aj text... ako som tú pieseň zložil v roku 1988, ale to až prvého mája. Kdeže tie naše staré lásky sú..... povedzte.... ❤️https://www.youtube.com/watch?v=U8fdh0VazhY&fbclid=IwY2xjawJtyg1leHRuA2FlbQIxMQABHphZTNXvay8bXJGgvoma-rIMC8P7Lce4n8r-1QGY_53p2hDQqzEcYd5skMVL_aem_1NDVs-DmwkaSHw1oJslKrg
Pretože sa začínajú, vlastne už prebiehajú, najväčšie kresťanské sviatky v roku, nebudem sa do utorka, prípadne až do stredy, venovať politike.
Predsa len tu ale zajtra niečo uverejním..... bude to jedna z najkrajších piesní o láske, mužské vyznanie lásky, od azda najlyrickejšieho a najobľúbenejšieho country speváka, Johna Denvera, ale v mojom podaní tak, ako som si jeho vrúcnu pieseň pretextoval do slovenčiny. Denver ovplyvnil v mladosti moju hudobnú tvorbu a spev vo výraznej miere, prinajmenšom v dojímavo lyrickej časti jeho bohatého repertoáru viac ako 300 piesní, z ktorých dvesto zložil on sám. Ťažko som niesol keď prišla smutná správa o jeho tragickej smrti v dôsledku pádu jeho ultraľahkého lietadla v roku 1997. Dnes tu dávam link na tú pieseň ako ju spieva John Denver a zajtra ju uverejním v mojom jednoduchom podaní - sám s gitarou. Názov je "Aničkina pieseň", alebo pieseň pre Aničku, zrejme ju Denver zložil pre konkrétnu Aničku.....
Blíži sa prvý máj a v ten deň tu ráno uverejním moju vlastnú zaľúbenú pieseň pre moju bývalú lásku (Alenku) z Michaloviec. Bude to teda komplet vlastná melódia aj text... ako som tú pieseň zložil v roku 1988, ale to až prvého mája. Kdeže tie naše staré lásky sú..... povedzte.... ❤️https://www.youtube.com/watch?v=U8fdh0VazhY&fbclid=IwY2xjawJtyg1leHRuA2FlbQIxMQABHphZTNXvay8bXJGgvoma-rIMC8P7Lce4n8r-1QGY_53p2hDQqzEcYd5skMVL_aem_1NDVs-DmwkaSHw1oJslKrg
06.04.202505:27
NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (225)
ŽIVOT JE O KOMPROMISOCH
Neoznamujem tu teraz takto zavčas ráno v deň pracovného pokoja nič nové, ostatne ako vždy, ale život ľudský býva skutočne aj o robení kompromisov. O malých každodenných kompromisoch, ale neraz aj o veľkých a závažných kompromisoch, ak to inak nejde.
Všelikto kritizuje premiéra Roberta Fica za kompromisy, dokonca aj radikálne "krídlo" takzvanej alternatívnej scény - tí najsebavedomejší a najradikálnejší - si ho za to podáva, aj s celou vládou. Ja nie, nemám totiž v mojom veku mladícku potrebu z ničoho nič sa na staré kolená radikalizovať a púšťať sa do niekoho z vedenia strany Smer, nota bene do predsedu vlády, ktorý prežil atentát. Nemám ani šajn aký by som bol a čo by zo mňa vôbec zostalo po mentálnej a rozumovej stránke po tak ťažkej traume.
Starám sa preto výlučne o seba a o to, či mám ako jednotlivec, činný od roku 1990 v našom prepchatom verejnom priestore, čistý morálny kredit a radšej pre istotu včas vyťahujem brvno z vlastného oka. Aby mi nik nemusel vyčítať a vyhadzovať na oči, že v minulosti som hovoril a písal niečo iné ako teraz, že som prezliekol kabát a že ma dnes niekto za to čo píšem platí, a podobné nezmysly. Za 35 rokov komentátorskej práce jasná a nemenná línia.
Každého, kto sa púšťa do Roberta Fica upozorňujem na jedno - to, čo prežil za viac ako dve desiatky rokov on, a dodnes kontinuálne prežíva a ešte prežívať bude, by som ja rozhodne neustál. Tak čo tu ja budem koho bohorovne kritizovať a machrovať hore dolu po celom internete z teplého pohodlia od svojho písacieho stola v teplákoch pri šálke kávy so smotanou a s nabitým telefónom, ak je mojím jediným problémom a osobnou zodpovednosťou ísť si v samoške dokúpiť čo sa mi v komore minulo a zájsť do čakárne obvodného lekára, aby mi upravil liečbu boľavého žalúdka.
Premiér Fico ani len ten mobilný smart telefón nemá - takú šikovnú fajn vecičku na hranie, akú majú všetky slovenské decká už od kolísky, čo ale v jeho prípade plne chápem. Už len to by mu pri jeho starostiach o blaho národa k šťastiu chýbalo, aby mu niekto neustále vyvolával z médií, posielal mu stupídne SMS správy a žiadal od neho pre svoju rodinu všelijaké láskavosti. Určite to má nejako vyriešené a ja to nepotrebujem vedieť. A vôbec, akým právom by som premiéra kritizoval ja, mudrujúc ako sebavedomý hosť napríklad v nejakom mainstreamovom alebo alternatívnom štúdiu? Prosím, nech to robia iní, ak sa im chce a nevedia bez toho žiť. Lebo sediac pohodlne na riti, oni sú svorne presvedčení, že by samozrejme vedeli všetko robiť ďaleko lepšie ako premiér. Zároveň v tomto odstavci dodávam pre pochopenie ešte niečo veľmi podstatné - že nik nemá také penzum informácií, aké má on - zo zahraničia, zo spravodajských služieb, z rokovaní v cudzine a z kuloárov v politike doma i vo svete. Nezávidím mu, hlava by sa mi z toho už dávno rozpadla.
V mojom video archíve je všeličo - aj šot z televíznych novín STV v roku 1998, v ktorom mladý štíhly poslanec Robert Fico na akomsi dôležitom plenárnom zasadnutí SDĽ hovorí v stoji, že s HZDS nikdy strana nepôjde. Lebo taká bola vtedy tá neslaná nemastná SDĽ, možnože dokonca ešte horšia ako SDK, s ktorou kolaborovala, až na to nakoniec sama zakapala. Tak to invenčný Robert Fico onedlho vyriešil prezieravo inak. Keď videl, aká beznádejne skostnatená je strana "padlých revolucionárov" Pavla Kanisa, Petra Weissa, Brigity Schmögnerovej a Ľubomíra Fogaša, včas pochopil aká je situácia, založil si vlastnú ľavicovú stranu a keď prišiel čas, išiel do tej koalície nielen s HZDS, ale aj s SNS, a keď bolo treba tak aj s Mostom-Hídom Bélu Bugára. No a čo?
Alebo teraz, keď nám ostatným tu celé týždne nervy tiekli zo siedmich vydieračov v koaličných stranách SNS a Hlas, nestratil predseda vlády v nastalej trme vrme duchaprítomnosť, nevypol prúd, neupadol do porazeneckej depky (ako by som upadol ja), nerezignoval, hoci kľudne mohol a nik by mu to nevyčítal, nenechal sa vyviesť z miery provokatívnym otvoreným listom od odbojného Andreja Danka, ba ani len uleteným otvoreným listom od stoviek
ŽIVOT JE O KOMPROMISOCH
Neoznamujem tu teraz takto zavčas ráno v deň pracovného pokoja nič nové, ostatne ako vždy, ale život ľudský býva skutočne aj o robení kompromisov. O malých každodenných kompromisoch, ale neraz aj o veľkých a závažných kompromisoch, ak to inak nejde.
Všelikto kritizuje premiéra Roberta Fica za kompromisy, dokonca aj radikálne "krídlo" takzvanej alternatívnej scény - tí najsebavedomejší a najradikálnejší - si ho za to podáva, aj s celou vládou. Ja nie, nemám totiž v mojom veku mladícku potrebu z ničoho nič sa na staré kolená radikalizovať a púšťať sa do niekoho z vedenia strany Smer, nota bene do predsedu vlády, ktorý prežil atentát. Nemám ani šajn aký by som bol a čo by zo mňa vôbec zostalo po mentálnej a rozumovej stránke po tak ťažkej traume.
Starám sa preto výlučne o seba a o to, či mám ako jednotlivec, činný od roku 1990 v našom prepchatom verejnom priestore, čistý morálny kredit a radšej pre istotu včas vyťahujem brvno z vlastného oka. Aby mi nik nemusel vyčítať a vyhadzovať na oči, že v minulosti som hovoril a písal niečo iné ako teraz, že som prezliekol kabát a že ma dnes niekto za to čo píšem platí, a podobné nezmysly. Za 35 rokov komentátorskej práce jasná a nemenná línia.
Každého, kto sa púšťa do Roberta Fica upozorňujem na jedno - to, čo prežil za viac ako dve desiatky rokov on, a dodnes kontinuálne prežíva a ešte prežívať bude, by som ja rozhodne neustál. Tak čo tu ja budem koho bohorovne kritizovať a machrovať hore dolu po celom internete z teplého pohodlia od svojho písacieho stola v teplákoch pri šálke kávy so smotanou a s nabitým telefónom, ak je mojím jediným problémom a osobnou zodpovednosťou ísť si v samoške dokúpiť čo sa mi v komore minulo a zájsť do čakárne obvodného lekára, aby mi upravil liečbu boľavého žalúdka.
Premiér Fico ani len ten mobilný smart telefón nemá - takú šikovnú fajn vecičku na hranie, akú majú všetky slovenské decká už od kolísky, čo ale v jeho prípade plne chápem. Už len to by mu pri jeho starostiach o blaho národa k šťastiu chýbalo, aby mu niekto neustále vyvolával z médií, posielal mu stupídne SMS správy a žiadal od neho pre svoju rodinu všelijaké láskavosti. Určite to má nejako vyriešené a ja to nepotrebujem vedieť. A vôbec, akým právom by som premiéra kritizoval ja, mudrujúc ako sebavedomý hosť napríklad v nejakom mainstreamovom alebo alternatívnom štúdiu? Prosím, nech to robia iní, ak sa im chce a nevedia bez toho žiť. Lebo sediac pohodlne na riti, oni sú svorne presvedčení, že by samozrejme vedeli všetko robiť ďaleko lepšie ako premiér. Zároveň v tomto odstavci dodávam pre pochopenie ešte niečo veľmi podstatné - že nik nemá také penzum informácií, aké má on - zo zahraničia, zo spravodajských služieb, z rokovaní v cudzine a z kuloárov v politike doma i vo svete. Nezávidím mu, hlava by sa mi z toho už dávno rozpadla.
V mojom video archíve je všeličo - aj šot z televíznych novín STV v roku 1998, v ktorom mladý štíhly poslanec Robert Fico na akomsi dôležitom plenárnom zasadnutí SDĽ hovorí v stoji, že s HZDS nikdy strana nepôjde. Lebo taká bola vtedy tá neslaná nemastná SDĽ, možnože dokonca ešte horšia ako SDK, s ktorou kolaborovala, až na to nakoniec sama zakapala. Tak to invenčný Robert Fico onedlho vyriešil prezieravo inak. Keď videl, aká beznádejne skostnatená je strana "padlých revolucionárov" Pavla Kanisa, Petra Weissa, Brigity Schmögnerovej a Ľubomíra Fogaša, včas pochopil aká je situácia, založil si vlastnú ľavicovú stranu a keď prišiel čas, išiel do tej koalície nielen s HZDS, ale aj s SNS, a keď bolo treba tak aj s Mostom-Hídom Bélu Bugára. No a čo?
Alebo teraz, keď nám ostatným tu celé týždne nervy tiekli zo siedmich vydieračov v koaličných stranách SNS a Hlas, nestratil predseda vlády v nastalej trme vrme duchaprítomnosť, nevypol prúd, neupadol do porazeneckej depky (ako by som upadol ja), nerezignoval, hoci kľudne mohol a nik by mu to nevyčítal, nenechal sa vyviesť z miery provokatívnym otvoreným listom od odbojného Andreja Danka, ba ani len uleteným otvoreným listom od stoviek
31.03.202513:40
ODKAZ PRIATEĽOM A ČITATEĽOM
Bohužiaľ, musím si teraz po návrate domov z Bratislavy okamžite zavolať lekársku pomoc, zdravie ma tri mesiaca zrádza natoľko, že už lieky od lekára absolútne nepomáhajú, ide o silné a neprestávajú žalúdočné bolesti. Nemôžem nič jesť, bolesti sú trvalé. Medzi mojimi priateľmi a čitateľmi je aj starostlivá a milá lekárka Michaela tu z Turzovky, konám teraz bezprostredne po telefonáte s ňou. V mobile už Fb mám, ale odkazy radšej budem posielať cez priateľku alebo niekoho z vás tu dolu v komentároch. Musí pomôcť nemocnica, inak to nejde. Myslím na vás, držte mi palce
Bohužiaľ, musím si teraz po návrate domov z Bratislavy okamžite zavolať lekársku pomoc, zdravie ma tri mesiaca zrádza natoľko, že už lieky od lekára absolútne nepomáhajú, ide o silné a neprestávajú žalúdočné bolesti. Nemôžem nič jesť, bolesti sú trvalé. Medzi mojimi priateľmi a čitateľmi je aj starostlivá a milá lekárka Michaela tu z Turzovky, konám teraz bezprostredne po telefonáte s ňou. V mobile už Fb mám, ale odkazy radšej budem posielať cez priateľku alebo niekoho z vás tu dolu v komentároch. Musí pomôcť nemocnica, inak to nejde. Myslím na vás, držte mi palce
29.03.202507:16
CESTA DO BRATISLAVY
Dnes odpoludnia odchádzam do nášho hlavného mesta na zajtrajšie dôležité pracovné stretnutie, na ktorom sa chceme ako dlhoroční kolegovia a priatelia venovať predovšetkým, ale nie len, znepokojivej spoločenskej a politickej situácii na Slovensku.
Na našom nedeľnom stretnutí na tom najdôstojnejšom mieste sa zídu skúsení, charakterní a obetaví ľudia - osobnosti, ktoré od samého začiatku pred tridsiatimi-piatimi rokmi stáli aktívne v čele úsilia o zvrchované a samostatné Slovensko na princípoch odkazu našich hrdých pokrokových predkov v záujme kultivovanej obrany a budovania dôstojného a hrdého miesta štátu Slovákov v súčasnom svete. Zajtra to v Bratislave nebudú žiadne krčmové reči, také nik z nás viesť nechce a nevie, veď napríklad ja som v živote v krčme vlastne nikdy ani nesedel a s nikým sa neprekrikoval, ale vážne rokovanie elitnej zostavy skúsených a ostrieľaných intelektuálov z najrôznejších oblastí ľudskej činnosti. Máme nielen právo, ale za vzniknutých mimoriadne vyhrotených okolností aj doslova urgentnú povinnosť nanajvýš zodpovedne, kriticky a konštruktívne bilancovať, hodnotiť a analyzovať vážny stav, v akom sa dnes Slovensko, za ktoré sme nekompromisne a obetavo bojovali, v dnešných pohnutých časoch nachádza. Situáciu považujeme v mnohých ohľadoch za mimoriadne vážnu, ak nie doslova kritickú, preto chceme hľadať a navrhnúť konštruktívne cesty a riešenia, ako v našej ťažko skúšanej krajine ďalej. Lebo náš ostrými vnútornými konfliktmi zmietaný štát sa bohužiaľ ocitol nebezpečne blízko osudovej križovatky, ktorá, ak si nedáme veľký pozor, môže mať pre náš národ nezvratné negatívne následky.
Každý z nás má za oblasť svojho celoživotného profesionálneho pôsobenia a záujmu navrhnúť konkrétne východiská a je užitočné, že tak ideme urobiť všetci spoločne v úzkej súčinnosti a názorovej previazanosti. Nemusíme sa navzájom predstavovať, poznáme sa desiatky rokov. Pokojne to môžem nazvať aj radou starších. Mojou primárnou oblasťou je okrem stavu nášho školstva a médií aj zahraničná politika a medzinárodné vzťahy. Zajtra sa preto neozvem s komentárom ako obvykle, urobím tak až po návrate domov.
Dnes odpoludnia odchádzam do nášho hlavného mesta na zajtrajšie dôležité pracovné stretnutie, na ktorom sa chceme ako dlhoroční kolegovia a priatelia venovať predovšetkým, ale nie len, znepokojivej spoločenskej a politickej situácii na Slovensku.
Na našom nedeľnom stretnutí na tom najdôstojnejšom mieste sa zídu skúsení, charakterní a obetaví ľudia - osobnosti, ktoré od samého začiatku pred tridsiatimi-piatimi rokmi stáli aktívne v čele úsilia o zvrchované a samostatné Slovensko na princípoch odkazu našich hrdých pokrokových predkov v záujme kultivovanej obrany a budovania dôstojného a hrdého miesta štátu Slovákov v súčasnom svete. Zajtra to v Bratislave nebudú žiadne krčmové reči, také nik z nás viesť nechce a nevie, veď napríklad ja som v živote v krčme vlastne nikdy ani nesedel a s nikým sa neprekrikoval, ale vážne rokovanie elitnej zostavy skúsených a ostrieľaných intelektuálov z najrôznejších oblastí ľudskej činnosti. Máme nielen právo, ale za vzniknutých mimoriadne vyhrotených okolností aj doslova urgentnú povinnosť nanajvýš zodpovedne, kriticky a konštruktívne bilancovať, hodnotiť a analyzovať vážny stav, v akom sa dnes Slovensko, za ktoré sme nekompromisne a obetavo bojovali, v dnešných pohnutých časoch nachádza. Situáciu považujeme v mnohých ohľadoch za mimoriadne vážnu, ak nie doslova kritickú, preto chceme hľadať a navrhnúť konštruktívne cesty a riešenia, ako v našej ťažko skúšanej krajine ďalej. Lebo náš ostrými vnútornými konfliktmi zmietaný štát sa bohužiaľ ocitol nebezpečne blízko osudovej križovatky, ktorá, ak si nedáme veľký pozor, môže mať pre náš národ nezvratné negatívne následky.
Každý z nás má za oblasť svojho celoživotného profesionálneho pôsobenia a záujmu navrhnúť konkrétne východiská a je užitočné, že tak ideme urobiť všetci spoločne v úzkej súčinnosti a názorovej previazanosti. Nemusíme sa navzájom predstavovať, poznáme sa desiatky rokov. Pokojne to môžem nazvať aj radou starších. Mojou primárnou oblasťou je okrem stavu nášho školstva a médií aj zahraničná politika a medzinárodné vzťahy. Zajtra sa preto neozvem s komentárom ako obvykle, urobím tak až po návrate domov.
26.03.202505:47
OTÁZNIKY NAD SLINTAČKOU A KRÍVAČKOU....
Nikdy som nekonšpiroval a nebudem konšpirovať ani teraz, hoci sa tu nad celou touto ďalšou nečakanou šlamastikou vznášajú určité otázniky čo do miesta a času vypuknutia tejto infekčnej nákazy dobytka a zrejme aj ošípaných.
Chcem len pripomenúť, že podobný veľký problém riešili pred desiatkami rokov aj v Anglicku, keď tam vypukla takzvaná choroba šialených kráv - čiže odborne bovinná spongiformná encefalopatia (BSE). Možno si na to tí starší pamätáte z médií. Išlo o infekčné ochorenie dobytka, ktoré napadalo mozog dobytka a oviec. Bohužiaľ, tak ako ľudia, aj zvieratá majú svoje choroby a v prípade choroby šialených kráv trvalo istý čas, kým sa vedcom podarilo odhaliť ich prionového pôvodcu - čiže akýsi chybne poskladaný proteín zvaný prion, ktorý sa inak normálne vyskytuje v mozgu v štandardnom stave, ale ak dôjde z nejakého dôvodu k jeho chybnému zloženiu, replikuje sa a spôsobuje nezvratné neurodegeneratívne ochorenie dobytka. V Anglicku mali ten problém v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia, až prišli na to, že zdrojom nákazy hovädzieho dobytka bola mäsovokostná múčka z tiel kráv, ktoré mali BSE.
V Poľsku, ktoré teraz tak hystericky úzkostlivo zakázalo dovoz inak bezpečného pasterizovaného mlieka zo Slovenska, mali pred dvanástimi rokmi obrovský problém keď tam prepukol škandál po tom, ako sa zistilo, že jedna firma na utajenej výrobnej linke, ktorá predtým unikla pozornosti inšpektorov, vyrábala mäsovokostnú múčku ako krmivo pre dobytok nepovoleným spôsobom.
V roku 1994 som mal tú česť tlmočiť rokovanie amerického držiteľa Nobelovej ceny za medicínu slovenského pôvodu, Dr. Carletona Gajduseka, s vtedajším ministrom zdravotníctva SR Alojzom Rakúsom (pred časom som to tu spomenul). Dr. Gajduek, spolu s ďalším kolegom, odhalil práve prionového pôvodcu tejto formy choroby u ľudí, zvanej kuru, nápadne sa ponášajúcej na ochorenie CJD keď zistil, že sa takto infikovali domorodci niektorých kmeňov v Novej Guiney v dôsledku rituálneho kanibalského zvyku konzumácie mozgu nebohého príbuzného. Keď bola táto prax prísne zakázaná, ochorenie vymizlo.
Že existujú najrôznejšie choroby prakticky všetkých domácich zvierat, o tom vedia svoje nielen všetci psíčkári a majitelia mačiek, ale aj majitelia anduliek a podobne. Prasacia a vtáčia chrípka tu tiež už pred 15 rokmi bola. Pokiaľ ide o slintačku a krívačku, ktorá sa u nás nevyskytla 50 rokov, nezostáva bohužiaľ nič iné ako predpisovo utratiť zvieratá z postihnutých chovov a dúfať, že sa vírus neprenesie a nerozšíri ďalej. Odkiaľ sa vírus vzal, práve teraz a práve tu, zostane zrejme záhadou, podobne ako mnoho iných záhad, na ktoré vysvetlenie a odpoveď nepoznáme. Zakopať bezpečne toľko zvierat, lebo máme údajne iba jednu kafilérku 250 kilometrov ďaleko, je teraz jednou z hlavných úloh. Nepríjemné, ale prežijeme to. Prežili sme už všeličo, prežijeme aj toto. Sme statočný a neraz aj ťažko skúšaný národ..... Prežili sme mor, vojny, potopy, požiare, zemetrasenia aj národný útlak , dostaneme sa aj z tohto. Horšie je, ak sa šialenstvo chytá niektorých volených funkcionárov.....Ale o tom radšej potom.
Nikdy som nekonšpiroval a nebudem konšpirovať ani teraz, hoci sa tu nad celou touto ďalšou nečakanou šlamastikou vznášajú určité otázniky čo do miesta a času vypuknutia tejto infekčnej nákazy dobytka a zrejme aj ošípaných.
Chcem len pripomenúť, že podobný veľký problém riešili pred desiatkami rokov aj v Anglicku, keď tam vypukla takzvaná choroba šialených kráv - čiže odborne bovinná spongiformná encefalopatia (BSE). Možno si na to tí starší pamätáte z médií. Išlo o infekčné ochorenie dobytka, ktoré napadalo mozog dobytka a oviec. Bohužiaľ, tak ako ľudia, aj zvieratá majú svoje choroby a v prípade choroby šialených kráv trvalo istý čas, kým sa vedcom podarilo odhaliť ich prionového pôvodcu - čiže akýsi chybne poskladaný proteín zvaný prion, ktorý sa inak normálne vyskytuje v mozgu v štandardnom stave, ale ak dôjde z nejakého dôvodu k jeho chybnému zloženiu, replikuje sa a spôsobuje nezvratné neurodegeneratívne ochorenie dobytka. V Anglicku mali ten problém v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia, až prišli na to, že zdrojom nákazy hovädzieho dobytka bola mäsovokostná múčka z tiel kráv, ktoré mali BSE.
V Poľsku, ktoré teraz tak hystericky úzkostlivo zakázalo dovoz inak bezpečného pasterizovaného mlieka zo Slovenska, mali pred dvanástimi rokmi obrovský problém keď tam prepukol škandál po tom, ako sa zistilo, že jedna firma na utajenej výrobnej linke, ktorá predtým unikla pozornosti inšpektorov, vyrábala mäsovokostnú múčku ako krmivo pre dobytok nepovoleným spôsobom.
V roku 1994 som mal tú česť tlmočiť rokovanie amerického držiteľa Nobelovej ceny za medicínu slovenského pôvodu, Dr. Carletona Gajduseka, s vtedajším ministrom zdravotníctva SR Alojzom Rakúsom (pred časom som to tu spomenul). Dr. Gajduek, spolu s ďalším kolegom, odhalil práve prionového pôvodcu tejto formy choroby u ľudí, zvanej kuru, nápadne sa ponášajúcej na ochorenie CJD keď zistil, že sa takto infikovali domorodci niektorých kmeňov v Novej Guiney v dôsledku rituálneho kanibalského zvyku konzumácie mozgu nebohého príbuzného. Keď bola táto prax prísne zakázaná, ochorenie vymizlo.
Že existujú najrôznejšie choroby prakticky všetkých domácich zvierat, o tom vedia svoje nielen všetci psíčkári a majitelia mačiek, ale aj majitelia anduliek a podobne. Prasacia a vtáčia chrípka tu tiež už pred 15 rokmi bola. Pokiaľ ide o slintačku a krívačku, ktorá sa u nás nevyskytla 50 rokov, nezostáva bohužiaľ nič iné ako predpisovo utratiť zvieratá z postihnutých chovov a dúfať, že sa vírus neprenesie a nerozšíri ďalej. Odkiaľ sa vírus vzal, práve teraz a práve tu, zostane zrejme záhadou, podobne ako mnoho iných záhad, na ktoré vysvetlenie a odpoveď nepoznáme. Zakopať bezpečne toľko zvierat, lebo máme údajne iba jednu kafilérku 250 kilometrov ďaleko, je teraz jednou z hlavných úloh. Nepríjemné, ale prežijeme to. Prežili sme už všeličo, prežijeme aj toto. Sme statočný a neraz aj ťažko skúšaný národ..... Prežili sme mor, vojny, potopy, požiare, zemetrasenia aj národný útlak , dostaneme sa aj z tohto. Horšie je, ak sa šialenstvo chytá niektorých volených funkcionárov.....Ale o tom radšej potom.
23.03.202506:16
NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (223)
SLOVENSKO - KRAJINA PERMANENTNE NASRATÝCH
No vyzerá to veru tak, prinajmenšom ak má človek veriť najnovšiemu rebríčku na základe Správy o šťastí za rok 2024 a údajov, ktoré v stredu (20. 3.) zverejnila nezisková organizácia spojená s OSN (len sám pán boh vie, či aj v tej neziskovke náhodou nesedia samí slniečkári).
Podľa tej správy sme sa za rok prepadli o neuveriteľných 16 miest, až na 45. miesto, pričom Česká republika je na 16. mieste a celkom by som aj veril, že Ukrajina obsadila 105. miesto. Že tu v našom národe vládne už dlhšie celoplošne čoraz väčšia všeobecná nasratosť, to je zrejmé aj bez exaktného sociologického výskumu - stačí sledovať sociálne siete a médiá, nielen tie takzvané hlavno-prúdové, ale aj alternatívne. Časť národa, ktorá drukuje opozícii, je permanentne rozčúlená a do nepríčetna hecovaná nenávidieť celú vládnu koalíciu na čele s Ficom, pričom im už v nastalej jarnej únave od zlosťou vybičovanej mysle nestačia na odreagovanie ani dva razy do mesiaca organizované protestné mítingy na námestiach, ktoré sú ukážkovou demonštráciou hromadného burcovania k nenávisti postavami, ktorých tváre sú natrvalo skrivené zlosťou tak, že ani drahá plastická chirurgia by im už nepomohla. Viete, ktoré tváre mám na mysli....
Druhá časť národa, tá ktorá volila strany vládnej koalície, je do zúfania frustrovaná jednak z deštrukčného počínania opozície a jej štvavých médií a jednak z doslova zničujúcich vnútro-koaličných sporov, ale hlavne zo slimačieho tempa zmien, ktoré mali nastať hneď po voľbách ale vlečú sa ad absurdum, alebo sa dokonca uberajú kamsi do stratena. K tomu pripočítajte nedávny Kovid s 25 000 mŕtvymi a vojnu na Ukrajine, ktorá náš rozdelený a kontroverznými mRNA vakcínami preočkovaný národ rozdelila ešte viac, ťahanice so zlovestným susedom kvôli ruskému plynu, teraz najnovšie aj slintačku a krívačku, ktorú na Orbánovo Maďarsko a Ficovo Slovensko zoslal bohvie aký záhadný zlosyn... zatiaľ čo na severe nás na prvých jarných prechádzkach lesmi žerú nervózne medvede. Navyše túto zimu nebol ani sneh, aby sa ľudia moli trochu vyblázniť aspoň na svahoch. Nech ťa priateľu ani nenapadne zohnúť sa a natrhať si s dcérkou alebo vnučkou pre radosť malú kytičku snežienok ako za vlády nedemokratickej komunistickej strany, kedy tu všetko patrilo všetkým a parkovať si mohol hocikde, a niekto ti za tých prvých nežných poslov jari (čerstvá kytička snežienok od spoluobčanov Rómov stála v Bratislave za Husáka na rohu ulice 3 koruny) vyrubí takú mastnú pokutu, že sa do lesa tak skoro od zlosti nevrátiš lebo budeš do smrti preklínať každého ochranára aj s celou lesnou strážou.
Ak si chceš po tom všetkom trochu v sobotu oddýchnuť návštevou divadla a prísť na iné myšlienky tak sa tam v tej drahej nádhere, postavenej pôvodne s čistým a dobrým úmyslom, naserieš ešte viac lebo herci, ktorí svojim vymretým predchodcom nesiahajú ani po členky, robia teatrálnu politiku hoci im nikto v ničom nebráni a nič im neberie, ale sú schopní roztrhať aj usmiatu tenistku, ktorá im z hľadiska nonšalantne signalizuje, že ich loptička je ďaleko za čiarou. Choď sa odtiaľ pozrieť s manželkou do galérie na výstavu moderného umenia a tam sa na teba z výstavných panelov škeria všelijaké nedefinovateľné príšery a psychedelické čmáranice, ba najnovšie aj štylizované mužské a ženské pohlavné orgány - dokonca vyzdobený mužský penis v stoporenom stave, ak by si náhodou nevedel o čom má dnešné vysoko progresívne slovenské umenie byť a ako má vyzerať. Zabudni na Michelangela, Leonarda da Vinciho a Rembrandta, či na Benku, Galandu alebo Fullu, toto je 21. storočie - tu doma v tvojej vlastnej krajine, hlupák nevzdelaný!
Najšťastnejší sú už roky na svete Fíni a ostatní severania. Keď sa ich opýtaš čím to je, podobne ako sa opýtaš storočného starčeka ako sa dožiť takého veku, tak ti do ružova vysaunovaní Helsinčania s úsmevom povedia, že oni sa u nich doma navzájom všetci kamarátia, majú sa radi, podporujú sa a pomáhajú si. Na to ty tu na Slovensku zabudni, tu ti aj najlepší kamarát dokáže zapichnúť pomyslenú "kudlu" do chrbta.
SLOVENSKO - KRAJINA PERMANENTNE NASRATÝCH
No vyzerá to veru tak, prinajmenšom ak má človek veriť najnovšiemu rebríčku na základe Správy o šťastí za rok 2024 a údajov, ktoré v stredu (20. 3.) zverejnila nezisková organizácia spojená s OSN (len sám pán boh vie, či aj v tej neziskovke náhodou nesedia samí slniečkári).
Podľa tej správy sme sa za rok prepadli o neuveriteľných 16 miest, až na 45. miesto, pričom Česká republika je na 16. mieste a celkom by som aj veril, že Ukrajina obsadila 105. miesto. Že tu v našom národe vládne už dlhšie celoplošne čoraz väčšia všeobecná nasratosť, to je zrejmé aj bez exaktného sociologického výskumu - stačí sledovať sociálne siete a médiá, nielen tie takzvané hlavno-prúdové, ale aj alternatívne. Časť národa, ktorá drukuje opozícii, je permanentne rozčúlená a do nepríčetna hecovaná nenávidieť celú vládnu koalíciu na čele s Ficom, pričom im už v nastalej jarnej únave od zlosťou vybičovanej mysle nestačia na odreagovanie ani dva razy do mesiaca organizované protestné mítingy na námestiach, ktoré sú ukážkovou demonštráciou hromadného burcovania k nenávisti postavami, ktorých tváre sú natrvalo skrivené zlosťou tak, že ani drahá plastická chirurgia by im už nepomohla. Viete, ktoré tváre mám na mysli....
Druhá časť národa, tá ktorá volila strany vládnej koalície, je do zúfania frustrovaná jednak z deštrukčného počínania opozície a jej štvavých médií a jednak z doslova zničujúcich vnútro-koaličných sporov, ale hlavne zo slimačieho tempa zmien, ktoré mali nastať hneď po voľbách ale vlečú sa ad absurdum, alebo sa dokonca uberajú kamsi do stratena. K tomu pripočítajte nedávny Kovid s 25 000 mŕtvymi a vojnu na Ukrajine, ktorá náš rozdelený a kontroverznými mRNA vakcínami preočkovaný národ rozdelila ešte viac, ťahanice so zlovestným susedom kvôli ruskému plynu, teraz najnovšie aj slintačku a krívačku, ktorú na Orbánovo Maďarsko a Ficovo Slovensko zoslal bohvie aký záhadný zlosyn... zatiaľ čo na severe nás na prvých jarných prechádzkach lesmi žerú nervózne medvede. Navyše túto zimu nebol ani sneh, aby sa ľudia moli trochu vyblázniť aspoň na svahoch. Nech ťa priateľu ani nenapadne zohnúť sa a natrhať si s dcérkou alebo vnučkou pre radosť malú kytičku snežienok ako za vlády nedemokratickej komunistickej strany, kedy tu všetko patrilo všetkým a parkovať si mohol hocikde, a niekto ti za tých prvých nežných poslov jari (čerstvá kytička snežienok od spoluobčanov Rómov stála v Bratislave za Husáka na rohu ulice 3 koruny) vyrubí takú mastnú pokutu, že sa do lesa tak skoro od zlosti nevrátiš lebo budeš do smrti preklínať každého ochranára aj s celou lesnou strážou.
Ak si chceš po tom všetkom trochu v sobotu oddýchnuť návštevou divadla a prísť na iné myšlienky tak sa tam v tej drahej nádhere, postavenej pôvodne s čistým a dobrým úmyslom, naserieš ešte viac lebo herci, ktorí svojim vymretým predchodcom nesiahajú ani po členky, robia teatrálnu politiku hoci im nikto v ničom nebráni a nič im neberie, ale sú schopní roztrhať aj usmiatu tenistku, ktorá im z hľadiska nonšalantne signalizuje, že ich loptička je ďaleko za čiarou. Choď sa odtiaľ pozrieť s manželkou do galérie na výstavu moderného umenia a tam sa na teba z výstavných panelov škeria všelijaké nedefinovateľné príšery a psychedelické čmáranice, ba najnovšie aj štylizované mužské a ženské pohlavné orgány - dokonca vyzdobený mužský penis v stoporenom stave, ak by si náhodou nevedel o čom má dnešné vysoko progresívne slovenské umenie byť a ako má vyzerať. Zabudni na Michelangela, Leonarda da Vinciho a Rembrandta, či na Benku, Galandu alebo Fullu, toto je 21. storočie - tu doma v tvojej vlastnej krajine, hlupák nevzdelaný!
Najšťastnejší sú už roky na svete Fíni a ostatní severania. Keď sa ich opýtaš čím to je, podobne ako sa opýtaš storočného starčeka ako sa dožiť takého veku, tak ti do ružova vysaunovaní Helsinčania s úsmevom povedia, že oni sa u nich doma navzájom všetci kamarátia, majú sa radi, podporujú sa a pomáhajú si. Na to ty tu na Slovensku zabudni, tu ti aj najlepší kamarát dokáže zapichnúť pomyslenú "kudlu" do chrbta.
16.04.202505:32
AK ROBERT FICO DO MOSKVY PÔJDE, PREKROČÍ KALLASOVEJ ČERVENÚ ČIARU
Nečudujem sa mu, na jeho mieste by som išiel aj ja! Aj keď v mojom prípade by to bola prvá návšteva Ruska vôbec, ale išiel by som. Aj keby z neba padali tie povestné fúriky a námestie pred Úradom vlády by sa natiahlo ako obrovská žuvačka.
Kto je vlastne tá chudorľavá Kaja Kallasová, ktorej by určite prospel pobyt v nejakej výživnej maďarskej kuchyni s poriadnym sýtym jedlom, aby komukoľvek niečo u nás sparťansky prikazovala alebo zakazovala? Neviem prečo, ale pri zmienke jej mena sa mi mimochodom vždy vynorí v mysli obraz najslávnejšej sopranistky gréckeho pôvodu všetkých čias, zmysluplnej Márie Callasovej, ale to je celkom iný prípad. To bola uctievaná operná umelkyňa....ale toto estónske čudo.....?
Roberta Fica nič nezastaví, to je jasné. Bude to ale definitívna červená čiara a on to dobre vie. Ostré názorové rozdelenie slovenskej spoločnosti sa tým ešte viac prehĺbi a znásobí, s tým treba rátať, a svoje si k celej veci určite povie aj na oko tolerantný, ale v poslednom období čoraz panovačnejší a podráždenejší Brusel, ktorý akékoľvek nezávislé myslenie a konanie neodpúšťa. Ak by sa po predčasných voľbách, lebo tie sa dnes už javia ako veľmi pravdepodobné, dostala k moci súčasná opozícia v akomkoľvek zložení, jednou z prvých vecí nastalého celospoločenského rozvratu bude obnova zúrivej poľovačky na lídrov Smeru, na čele s Ficom. Oficiálna Únia na jeho obranu nepohne ani prstom presne tak, ako tomu bolo za čias Matoviča a Hegera. Premiérova cesta na oslavy osemdesiateho výročia víťazstva nad nacistickým Nemeckom je preto v istom zmysle aj určitou zdravou rebéliou na truc Bruselu.
Včera sa odrazu z ničoho nič zjavil v televízii usmiaty predseda Hlasu a minister vnútra Šutaj Eštok a mnohí si mohli v prvom momente myslieť, že konečne prichádza oznámiť nedočkavej verejnosti a premiérovi Ficovi vytúžené prebudenie driemajúcich OČTK a začiatok účtovania s nedávnou minulosťou obdobia 20-23. Nič také, on sa len v nedostatku iných zásluh prišiel detinsky pochváliť, že sa na svetlo sveta dostáva možnosť definitívneho používania dokladov ako občiansky a vodičský preukaz aj prostredníctvom mobilných smart telefónov.
Ubezpečujem ho, že som ten posledný, kto by si na Slovensku natiahol do svojho mobilu aplikáciu, umožňujúcu preukazovať sa na úradoch a polícii občaňákom a vodičákom takouto riskantnou formou. Ani ma nehne! To je to posledné, čo ma teraz u úst koaličného ministra vnútra zaujíma, aj keď chápem, že v čase kedy sa nemá čím iným pochváliť, je mu aj takáto vec na niečo dobrá. Vykuchali v Hlase návrh prepotrebného zákona o mimovládkach do takej miery, že celé to snaženie priniesť poriadok a stransparentnenie vo financovaní mimovládneho sektora sa javí ako zbytočné. Prečo sa z toho do čerta stratil lobbing a zahraničný agent? Práve o zahraničného agenta mi išlo najviac. Hlavne po tom, ako sa svojho času Martin Šimečka verejne chvastal, že poraziť Vladimíra Mečiara sa podarilo jedine vďaka Sorošovým miliónom. To nám nestačilo? Čo sme sa tu už načisto zbláznili, že nám je aj toto ľahostajné? Predstavte si, že by sa tu niekto verejne chvastal stovkami miliónov rubľov na boj s opozíciou.... Sledoval som včera dianie v parlamente, aj keď som pri tom sem tam zadriemal. Nemal som z neho dobrý pocit. Môj pocit nemusí nikoho zaujímať, ale mňa áno, lebo sa bohužiaľ nezvyknem v pocitoch mýliť.
Nech len premiér Fico pekne do Moskvy na tie okrúhle oslavy ide, veď aj tak už niet v dnešnom bláznivom svete príliš veľa dôvodov a príležitostí na oslavy. Nech nás preto aspoň teší, že sme vďaka Červenej armáde porazili Hitlerovské Nemecko. Lebo dnes by sme tu naše statusy písali v nemčine, ak by sme tu vôbec ešte boli a niečo aj písali, čo by nám ríšske ministerstvo vnútra s gestapom dovolilo, hoci som presvedčený, že takých ako ja by určite najprv mučilo a potom exemplárne pre výstrahu verejne popravilo.
Nečudujem sa mu, na jeho mieste by som išiel aj ja! Aj keď v mojom prípade by to bola prvá návšteva Ruska vôbec, ale išiel by som. Aj keby z neba padali tie povestné fúriky a námestie pred Úradom vlády by sa natiahlo ako obrovská žuvačka.
Kto je vlastne tá chudorľavá Kaja Kallasová, ktorej by určite prospel pobyt v nejakej výživnej maďarskej kuchyni s poriadnym sýtym jedlom, aby komukoľvek niečo u nás sparťansky prikazovala alebo zakazovala? Neviem prečo, ale pri zmienke jej mena sa mi mimochodom vždy vynorí v mysli obraz najslávnejšej sopranistky gréckeho pôvodu všetkých čias, zmysluplnej Márie Callasovej, ale to je celkom iný prípad. To bola uctievaná operná umelkyňa....ale toto estónske čudo.....?
Roberta Fica nič nezastaví, to je jasné. Bude to ale definitívna červená čiara a on to dobre vie. Ostré názorové rozdelenie slovenskej spoločnosti sa tým ešte viac prehĺbi a znásobí, s tým treba rátať, a svoje si k celej veci určite povie aj na oko tolerantný, ale v poslednom období čoraz panovačnejší a podráždenejší Brusel, ktorý akékoľvek nezávislé myslenie a konanie neodpúšťa. Ak by sa po predčasných voľbách, lebo tie sa dnes už javia ako veľmi pravdepodobné, dostala k moci súčasná opozícia v akomkoľvek zložení, jednou z prvých vecí nastalého celospoločenského rozvratu bude obnova zúrivej poľovačky na lídrov Smeru, na čele s Ficom. Oficiálna Únia na jeho obranu nepohne ani prstom presne tak, ako tomu bolo za čias Matoviča a Hegera. Premiérova cesta na oslavy osemdesiateho výročia víťazstva nad nacistickým Nemeckom je preto v istom zmysle aj určitou zdravou rebéliou na truc Bruselu.
Včera sa odrazu z ničoho nič zjavil v televízii usmiaty predseda Hlasu a minister vnútra Šutaj Eštok a mnohí si mohli v prvom momente myslieť, že konečne prichádza oznámiť nedočkavej verejnosti a premiérovi Ficovi vytúžené prebudenie driemajúcich OČTK a začiatok účtovania s nedávnou minulosťou obdobia 20-23. Nič také, on sa len v nedostatku iných zásluh prišiel detinsky pochváliť, že sa na svetlo sveta dostáva možnosť definitívneho používania dokladov ako občiansky a vodičský preukaz aj prostredníctvom mobilných smart telefónov.
Ubezpečujem ho, že som ten posledný, kto by si na Slovensku natiahol do svojho mobilu aplikáciu, umožňujúcu preukazovať sa na úradoch a polícii občaňákom a vodičákom takouto riskantnou formou. Ani ma nehne! To je to posledné, čo ma teraz u úst koaličného ministra vnútra zaujíma, aj keď chápem, že v čase kedy sa nemá čím iným pochváliť, je mu aj takáto vec na niečo dobrá. Vykuchali v Hlase návrh prepotrebného zákona o mimovládkach do takej miery, že celé to snaženie priniesť poriadok a stransparentnenie vo financovaní mimovládneho sektora sa javí ako zbytočné. Prečo sa z toho do čerta stratil lobbing a zahraničný agent? Práve o zahraničného agenta mi išlo najviac. Hlavne po tom, ako sa svojho času Martin Šimečka verejne chvastal, že poraziť Vladimíra Mečiara sa podarilo jedine vďaka Sorošovým miliónom. To nám nestačilo? Čo sme sa tu už načisto zbláznili, že nám je aj toto ľahostajné? Predstavte si, že by sa tu niekto verejne chvastal stovkami miliónov rubľov na boj s opozíciou.... Sledoval som včera dianie v parlamente, aj keď som pri tom sem tam zadriemal. Nemal som z neho dobrý pocit. Môj pocit nemusí nikoho zaujímať, ale mňa áno, lebo sa bohužiaľ nezvyknem v pocitoch mýliť.
Nech len premiér Fico pekne do Moskvy na tie okrúhle oslavy ide, veď aj tak už niet v dnešnom bláznivom svete príliš veľa dôvodov a príležitostí na oslavy. Nech nás preto aspoň teší, že sme vďaka Červenej armáde porazili Hitlerovské Nemecko. Lebo dnes by sme tu naše statusy písali v nemčine, ak by sme tu vôbec ešte boli a niečo aj písali, čo by nám ríšske ministerstvo vnútra s gestapom dovolilo, hoci som presvedčený, že takých ako ja by určite najprv mučilo a potom exemplárne pre výstrahu verejne popravilo.
06.04.202505:27
psychicky dekompenzovaných psychológov a psychiatrov, a urobil taký nečakaný krízový kompromis, že sme všetci, vrátane prezidenta Pellegriniho ako spoluvinníka celej tej šľamastiky, iba čumeli ako to zvládol. A ako bonus napokon uvrhol do depky namiesto seba opozičné strany na čele s PS, lebo tam sa už v obrovskom kotli varila pre celé Slovensko jedovatá voda podľa receptu Baby Jagy a v nadržanej opozícii sa chystali na ďalšiu fázu likvidácie zvyškov zdravého rozumu na Slovensku, ktorú začali Matovič s Hegerom.
Veď vravím, to je umenie kompromisov. Nehovorím, že treba robiť kompromisy vždy a za každých okolností. Zásadovým riešením si ale niekedy môžeš rozbiť aj hubu, takže občas ti kompromisy vedia zachrániť nielen zdravú kožu, ale aj pol kráľovstva. Aby som to nejako poučne pre túto chvíľu celé uzavrel, ako vravia Angličania - jeden steh urobený včas, ti dokáže ušetriť deväť stehov neskôr. Asi tak. Ale na mňa nedajte, ak sa vám to nepáči. Ja tu nie som najmúdrejší, iba sa tak občas voľne zamýšľam nad osudom celej tejto našej neuveriteľne ťažko skúšanej krajiny.
Prajem príjemnú mrazivú nedeľu.
Veď vravím, to je umenie kompromisov. Nehovorím, že treba robiť kompromisy vždy a za každých okolností. Zásadovým riešením si ale niekedy môžeš rozbiť aj hubu, takže občas ti kompromisy vedia zachrániť nielen zdravú kožu, ale aj pol kráľovstva. Aby som to nejako poučne pre túto chvíľu celé uzavrel, ako vravia Angličania - jeden steh urobený včas, ti dokáže ušetriť deväť stehov neskôr. Asi tak. Ale na mňa nedajte, ak sa vám to nepáči. Ja tu nie som najmúdrejší, iba sa tak občas voľne zamýšľam nad osudom celej tejto našej neuveriteľne ťažko skúšanej krajiny.
Prajem príjemnú mrazivú nedeľu.
30.03.202506:11
NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (224)
OD PRÍPADU K PRÍPADU
Mám s tým trochu problém....s čím? Vysvetlím. Vždy som si vážil ľudí, ktorí nemenili názory a neprispôsobovali sa oportunisticky dobe podľa aktuálnej politickej situácie v snahe mať vždy zo všetkého, a za akýchkoľvek podmienok, osobný prospech.
Mojou výhodou je, že sa pokojne môžem hlásiť k všetkému, čo som v živote vyjadril ako komentátor v novinách, rozhlase a v televízii. Nik nemôže prísť a povedať mi: "Počúvaj, však ty si kedysi hovoril niečo celkom iné ako dnes, tak ako to vlastne s tebou človeče je?" Všetko, čo som v minulosti verejne napísal alebo povedal, môžem zo svojho archívu vytiahnuť hoci aj zajtra a po tridsiatich rokoch to uverejniť bez akejkoľvek úpravy alebo hanby za moje názory v minulosti. Je to cenná výhoda, umocnená navyše tým, že čas ukázal, že som mal pravdu.
Trebárs môj obsiahlejší článok v denníku Slovenská Republika pod titulkom "Americký etnocentrizmus... a čo s ním", z leta 1994, teda pred viac ako tridsiatimi rokmi, ktorý urobil rozruch na zahraničných zastupiteľských úradoch v Bratislave. Do bodky som mal v tom vyargumentovanom článku pravdu. Podobne aj moje zamyslenie v pravidelnej nedeľnej relácii Slovenského rozhlasu "Živé Slová" v roku 1998, v ktorom som sa zaoberal potrebou dvíhania zdravého sebavedomia a hrdosti Slovákov na svoju vlasť. Prípadne môj prvý anglický článok v amerických novinách PROGNOSIS v roku 1992 pod titulkom "Democracy in Slovakia", v ktorom som sa zastal národne orientovaných slovenských novinárov a intelektuálov, ktorí sa vzopreli krajne tendenčnému a neobjektívnemu informovaniu zahraničných médií o Slovensku keď nás hrubo očierňovali, že sme národ nevzdelaných nacionalistov, budovateľov nebezpečnej komunistickej Gabčíkovskej priehrady, rozvracačov federácie a utláčateľov národnostných menší. Dlhšie sa zberám uverejniť tu pre ilustráciu pár mojich starých článkov. V najbližších dňoch to už urobím.
Mám len trochu problém s ľuďmi, ktorí svoje názory otočili o 180 stupňov a dnes hovoria niečo celkom iné ako pred pár desaťročiami, a dokonca si na tom v minulosti vybudovali svoju lukratívnu novinársku alebo humoristickú kariéru. Istý veľmi známy humorista v rokoch, ktorý je dnes diametrálne odlišný od seba samého v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, vraj rád číta moje články, váži si ma a chcel by sa so mnou stretnúť. Teraz? Prečo nie v roku 1996 alebo 1997 keď ho boli plné médiá a kabaretné scény s jeho bičujúcim výsmechom národne orientovaných ľudí ako som bol ja a moji priatelia? Čo si ja mám čo sním dnes povedať? Absolútne nič. Mám totiž sloniu pamäť. Výrazne vtedy svojím iritujúcim a neprirodzene nasilu koktavým posmechom poškodil nášmu národu ako zabávač a ja by som sa určite nezdržal povedať mu to dnes aj do očí.
Dostal som pred časom na Facebooku žiadosť o priateľstvo od Petra Weissa.... okamžite som ju bez mihnutia oka zamietol. Ďalší podobný prípad..... bol mojím spolužiakom na Filozofickej fakulte a všetci sme sa mu vyhýbali lebo priam sršal zúrivým marxistickým nadšením mladého boľševického fanatika.... išiel z neho strach, od neho len čo najďalej, hovorili sme si všetci.... a dnes? Pre boha živého, pozrite sa na neho. V správe som mu stručne napísal, že s ľuďmi ako je on nemám nič spoločné a čudujem sa, že mi vôbec žiadosť o priateľstvo poslal.
Aj medzi takzvanými alternatívnymi komentátormi, dokonca veľmi prominentnými, sú takí, ktorí, ako trebárs Ján Čarnogurský alebo Vladimír Palko, stáli v minulosti na opčnej strane ako ja. Prosím, v poriadku, každý má právo zmeniť názor, určite by som také právo mal aj ja. Lenže skúste si ma predstaviť, ako by som trebárs po dvadsiatich-piatich rokoch názorovo vyhranej komentátorskej činnosti zrazu otočil o 180 stupňov a stal sa pred siedmimi rokmi napríklad pravidelným komentátorom v týždenníku Týždeň, denníku SME alebo v DenníkuN. Čiže urobil by som niečo podobné ako pred časom po roku 1989 Marián Leško. Absurdné! A o tom to práve je, ja totiž svoje názory nemením, hoci by som si bol mohol finančne náramne polepšiť. 1/2
OD PRÍPADU K PRÍPADU
Mám s tým trochu problém....s čím? Vysvetlím. Vždy som si vážil ľudí, ktorí nemenili názory a neprispôsobovali sa oportunisticky dobe podľa aktuálnej politickej situácie v snahe mať vždy zo všetkého, a za akýchkoľvek podmienok, osobný prospech.
Mojou výhodou je, že sa pokojne môžem hlásiť k všetkému, čo som v živote vyjadril ako komentátor v novinách, rozhlase a v televízii. Nik nemôže prísť a povedať mi: "Počúvaj, však ty si kedysi hovoril niečo celkom iné ako dnes, tak ako to vlastne s tebou človeče je?" Všetko, čo som v minulosti verejne napísal alebo povedal, môžem zo svojho archívu vytiahnuť hoci aj zajtra a po tridsiatich rokoch to uverejniť bez akejkoľvek úpravy alebo hanby za moje názory v minulosti. Je to cenná výhoda, umocnená navyše tým, že čas ukázal, že som mal pravdu.
Trebárs môj obsiahlejší článok v denníku Slovenská Republika pod titulkom "Americký etnocentrizmus... a čo s ním", z leta 1994, teda pred viac ako tridsiatimi rokmi, ktorý urobil rozruch na zahraničných zastupiteľských úradoch v Bratislave. Do bodky som mal v tom vyargumentovanom článku pravdu. Podobne aj moje zamyslenie v pravidelnej nedeľnej relácii Slovenského rozhlasu "Živé Slová" v roku 1998, v ktorom som sa zaoberal potrebou dvíhania zdravého sebavedomia a hrdosti Slovákov na svoju vlasť. Prípadne môj prvý anglický článok v amerických novinách PROGNOSIS v roku 1992 pod titulkom "Democracy in Slovakia", v ktorom som sa zastal národne orientovaných slovenských novinárov a intelektuálov, ktorí sa vzopreli krajne tendenčnému a neobjektívnemu informovaniu zahraničných médií o Slovensku keď nás hrubo očierňovali, že sme národ nevzdelaných nacionalistov, budovateľov nebezpečnej komunistickej Gabčíkovskej priehrady, rozvracačov federácie a utláčateľov národnostných menší. Dlhšie sa zberám uverejniť tu pre ilustráciu pár mojich starých článkov. V najbližších dňoch to už urobím.
Mám len trochu problém s ľuďmi, ktorí svoje názory otočili o 180 stupňov a dnes hovoria niečo celkom iné ako pred pár desaťročiami, a dokonca si na tom v minulosti vybudovali svoju lukratívnu novinársku alebo humoristickú kariéru. Istý veľmi známy humorista v rokoch, ktorý je dnes diametrálne odlišný od seba samého v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, vraj rád číta moje články, váži si ma a chcel by sa so mnou stretnúť. Teraz? Prečo nie v roku 1996 alebo 1997 keď ho boli plné médiá a kabaretné scény s jeho bičujúcim výsmechom národne orientovaných ľudí ako som bol ja a moji priatelia? Čo si ja mám čo sním dnes povedať? Absolútne nič. Mám totiž sloniu pamäť. Výrazne vtedy svojím iritujúcim a neprirodzene nasilu koktavým posmechom poškodil nášmu národu ako zabávač a ja by som sa určite nezdržal povedať mu to dnes aj do očí.
Dostal som pred časom na Facebooku žiadosť o priateľstvo od Petra Weissa.... okamžite som ju bez mihnutia oka zamietol. Ďalší podobný prípad..... bol mojím spolužiakom na Filozofickej fakulte a všetci sme sa mu vyhýbali lebo priam sršal zúrivým marxistickým nadšením mladého boľševického fanatika.... išiel z neho strach, od neho len čo najďalej, hovorili sme si všetci.... a dnes? Pre boha živého, pozrite sa na neho. V správe som mu stručne napísal, že s ľuďmi ako je on nemám nič spoločné a čudujem sa, že mi vôbec žiadosť o priateľstvo poslal.
Aj medzi takzvanými alternatívnymi komentátormi, dokonca veľmi prominentnými, sú takí, ktorí, ako trebárs Ján Čarnogurský alebo Vladimír Palko, stáli v minulosti na opčnej strane ako ja. Prosím, v poriadku, každý má právo zmeniť názor, určite by som také právo mal aj ja. Lenže skúste si ma predstaviť, ako by som trebárs po dvadsiatich-piatich rokoch názorovo vyhranej komentátorskej činnosti zrazu otočil o 180 stupňov a stal sa pred siedmimi rokmi napríklad pravidelným komentátorom v týždenníku Týždeň, denníku SME alebo v DenníkuN. Čiže urobil by som niečo podobné ako pred časom po roku 1989 Marián Leško. Absurdné! A o tom to práve je, ja totiž svoje názory nemením, hoci by som si bol mohol finančne náramne polepšiť. 1/2
28.03.202505:46
Veď to sami vidíte, už s tým svojím zlomyseľným škrekotom, podobným príšernému vrieskaniu zúrivého tasmánskeho čerta (určite to desivé zviera poznáte), opoziční šialenci začali a hádžu vinu za všetko na Fica.... Neviem ako to celé dopadne, ale čakajú nás veľmi rušné časy. Prezieravý profesor Drulák veští neďaleký koniec Únie a zánik Západu v jeho dnešnej podobe a postavení po druhej svetovej vojne a Ján Baránek si počas nočných jázd krajinou zapaľuje jednu od druhej a vyzýva YouTubácke diváctvo, aby sme tento nešťastný Leyenovský spolok opustili prv, než nám to celé spadne na hlavu a bude neskoro ratovať aspoň holé zadky. Kto som ja, aby som sa priečil ich názoru? Lenže vek a zdravý rozum mi káže počkať chvíľu ako sa to celé vyvŕbi a nešiť nič horúcou ihlou. No a samozrejme modliť sa.... Ale s tými automobilkami som mal v roku 2005 asi pravdu. 2/2
25.03.202510:03
22.03.202506:34
08.04.202505:29
DODNES MA MRZÍ, ŽE JU KU MNE NEPUSTILI
Až po dlhých rokoch, vlastne viac ako dvoch desaťročiach, som sa dozvedel, že na recepcii Slovenskej informačnej agentúry (SIA), kde som bol od začiatku mája 1998 riaditeľom, ku mne nepustili vtedajšiu redaktorku TV Markíza, Annu Ghannamovú.
Večná škoda, prišiel som vtedy určite o veľa. Vraj sa energicky dobýjala do budovy za mnou lebo chcela robiť bleskový aktuálny rozhovor s novým riaditeľom ale na recepcii ju nik, ani k vzniknutému hurhaju rýchle privolaná moja sekretárka, nechcel pustiť aj s kameramanom na poschodie z jednoduchého dôvodu. Nebola totiž ohlásená, o interview vopred štandardne nepožiadala ani písomne, ani telefonicky, ani nijako inak. Mnohí si pamätáme na to, ako zúrivo jačala v živom vysielaní Markízy na ratu, že im vraj premiér Mečiar ide vziať ich milovanú televíziu, čo samozrejme nebola vôbec pravda, ale v boji proti vtedajšej vláde bola každá vymyslená alebo zinscenovaná kravina dobrá, podobne ako dnes proti vláde R. Fica.
Tú tragikomickú hysterickú scénu na Markíze máme dodnes mnohí pred očami, ja samozrejme tiež, a kto si na to spomína ten vie aká plamenne energická dokázala v tých časoch pani Ghannamová v boji s vtedajšou vládou byť. Skoro ako bájna antická Xena. Určite mi každý uzná a chápe ako ma mrzí, že sme sa vtedy u mňa v pracovni nestretli. Bol by som jej ponúkol kávu, mal by som z toho o jeden nezabudnuteľný mediálny zážitok viac a bolo by na čo s úsmevom spomínať až do smrti. Nielen na to, ako v televíznych novinách Markízy na mňa jeden večer tvrdo zaútočil manžel dramaturgičky tej televízie Július Gembický, ale aj na to, ako som mu na druhý deň odpovedal vo večernom spravodajstve STV. Rád si spomínam, ako v tých časoch statočná verejnoprávna STV a šéfredaktorka spravodajstva Hana Pravdová, spolu s redaktormi STV Pavlom Kapustom, Marošom Puchovským a Ľubom Huďom, vzdorovala tej agresívnej americkej komerčnej televízii, vedenej v tom období dnes už dlhodobo za podvod sediacim Pavlom Ruskom, prezývaným "Slintoš". Nakoniec, syn Anny Ghannamovej tiež svojím spôsobom nepadol ďaleko od stromu.
Do smrti ma bude mrzieť, že tú Ghannamovú vtedy ku mne pracovníci na recepcii nepustili, lebo dva dni predtým som v pohode prijal ohlásenú novinárku z denníka SME, ktorá tiež chcela vedieť, a nakoniec to aj v publikovanom rozhovore so mnou napísala, či si myslím, že sa na tú funkciu po odbornej stránke hodím. To sú tie ich typické priblblé arogantné otázky, ktoré ich ako zelenáčov učia klásť na všelijakých idiotských slniečkárskych mediálnych školeniach, ako to nedávno jedno mladučké redaktorské ucho TV JOJ názorne demonštrovalo keď sa odchádzajúceho ministra Keketiho opýtalo, či si myslí, že má na post viceguvernéra Národnej banky. No nie, samozrejme nik na celom šírom svete tu okrem nich na žiadny riadiaci post nemá lebo na to majú iba novinári takzvaného (dnes už našťastie bývalého) hlavného prúdu alebo tí, ktorých na akúkoľvek riadiacu funkciu v štáte preveria, navrhnú a schvália aktivistické politické mimovládky, ako to pred tromi týždňami bohorovne samé navrhli.
Nevadí, bol by som sa rád stretol aj s pani Ghannamovou, prečo nie? Keď som zvládol novinárov z denníka WALL STREET JOURNAL, Financial Times, Washington Post, Economist, Guardian atď, a hravo som zvládol aj nečakané pozvanie na americkú ambasádu, kde skupina vysokých dôstojníkov vojenskej Akadémie z Washingtonu chcela na záver pracovného týždňa na Slovensku vedieť niečo viac o stave médií na Slovensku. To ma síce vtedy trochu zaskočilo, lebo som si myslel, že ma ambasáda pozvala ako novinára urobiť s niektorým z nich rozhovor, ale nakoniec vysvitlo, že to naopak boli oni, kto chcel absolvovať rozhovor so mnou. Ale bolo aj to napokon viac menej tiež v pohode.
Nemajú to dnes vládni predstavitelia a koaliční poslanci s médiami ľahké, lebo dnešné protivládne slovenské médiá chcú mermo mocou robiť za každú cenu samé politiku. Predovšetkým a na prvom mieste však chcú zosadiť premiéra Fica, to je ich prvoradá úloha, tým celý čas žijú a dýchajú, o tom snívajú svoj nenaplnený aktivistický sen.
Až po dlhých rokoch, vlastne viac ako dvoch desaťročiach, som sa dozvedel, že na recepcii Slovenskej informačnej agentúry (SIA), kde som bol od začiatku mája 1998 riaditeľom, ku mne nepustili vtedajšiu redaktorku TV Markíza, Annu Ghannamovú.
Večná škoda, prišiel som vtedy určite o veľa. Vraj sa energicky dobýjala do budovy za mnou lebo chcela robiť bleskový aktuálny rozhovor s novým riaditeľom ale na recepcii ju nik, ani k vzniknutému hurhaju rýchle privolaná moja sekretárka, nechcel pustiť aj s kameramanom na poschodie z jednoduchého dôvodu. Nebola totiž ohlásená, o interview vopred štandardne nepožiadala ani písomne, ani telefonicky, ani nijako inak. Mnohí si pamätáme na to, ako zúrivo jačala v živom vysielaní Markízy na ratu, že im vraj premiér Mečiar ide vziať ich milovanú televíziu, čo samozrejme nebola vôbec pravda, ale v boji proti vtedajšej vláde bola každá vymyslená alebo zinscenovaná kravina dobrá, podobne ako dnes proti vláde R. Fica.
Tú tragikomickú hysterickú scénu na Markíze máme dodnes mnohí pred očami, ja samozrejme tiež, a kto si na to spomína ten vie aká plamenne energická dokázala v tých časoch pani Ghannamová v boji s vtedajšou vládou byť. Skoro ako bájna antická Xena. Určite mi každý uzná a chápe ako ma mrzí, že sme sa vtedy u mňa v pracovni nestretli. Bol by som jej ponúkol kávu, mal by som z toho o jeden nezabudnuteľný mediálny zážitok viac a bolo by na čo s úsmevom spomínať až do smrti. Nielen na to, ako v televíznych novinách Markízy na mňa jeden večer tvrdo zaútočil manžel dramaturgičky tej televízie Július Gembický, ale aj na to, ako som mu na druhý deň odpovedal vo večernom spravodajstve STV. Rád si spomínam, ako v tých časoch statočná verejnoprávna STV a šéfredaktorka spravodajstva Hana Pravdová, spolu s redaktormi STV Pavlom Kapustom, Marošom Puchovským a Ľubom Huďom, vzdorovala tej agresívnej americkej komerčnej televízii, vedenej v tom období dnes už dlhodobo za podvod sediacim Pavlom Ruskom, prezývaným "Slintoš". Nakoniec, syn Anny Ghannamovej tiež svojím spôsobom nepadol ďaleko od stromu.
Do smrti ma bude mrzieť, že tú Ghannamovú vtedy ku mne pracovníci na recepcii nepustili, lebo dva dni predtým som v pohode prijal ohlásenú novinárku z denníka SME, ktorá tiež chcela vedieť, a nakoniec to aj v publikovanom rozhovore so mnou napísala, či si myslím, že sa na tú funkciu po odbornej stránke hodím. To sú tie ich typické priblblé arogantné otázky, ktoré ich ako zelenáčov učia klásť na všelijakých idiotských slniečkárskych mediálnych školeniach, ako to nedávno jedno mladučké redaktorské ucho TV JOJ názorne demonštrovalo keď sa odchádzajúceho ministra Keketiho opýtalo, či si myslí, že má na post viceguvernéra Národnej banky. No nie, samozrejme nik na celom šírom svete tu okrem nich na žiadny riadiaci post nemá lebo na to majú iba novinári takzvaného (dnes už našťastie bývalého) hlavného prúdu alebo tí, ktorých na akúkoľvek riadiacu funkciu v štáte preveria, navrhnú a schvália aktivistické politické mimovládky, ako to pred tromi týždňami bohorovne samé navrhli.
Nevadí, bol by som sa rád stretol aj s pani Ghannamovou, prečo nie? Keď som zvládol novinárov z denníka WALL STREET JOURNAL, Financial Times, Washington Post, Economist, Guardian atď, a hravo som zvládol aj nečakané pozvanie na americkú ambasádu, kde skupina vysokých dôstojníkov vojenskej Akadémie z Washingtonu chcela na záver pracovného týždňa na Slovensku vedieť niečo viac o stave médií na Slovensku. To ma síce vtedy trochu zaskočilo, lebo som si myslel, že ma ambasáda pozvala ako novinára urobiť s niektorým z nich rozhovor, ale nakoniec vysvitlo, že to naopak boli oni, kto chcel absolvovať rozhovor so mnou. Ale bolo aj to napokon viac menej tiež v pohode.
Nemajú to dnes vládni predstavitelia a koaliční poslanci s médiami ľahké, lebo dnešné protivládne slovenské médiá chcú mermo mocou robiť za každú cenu samé politiku. Predovšetkým a na prvom mieste však chcú zosadiť premiéra Fica, to je ich prvoradá úloha, tým celý čas žijú a dýchajú, o tom snívajú svoj nenaplnený aktivistický sen.
04.04.202506:30
KĽUDOVÝ REŽIM... S MOJOU KAPELOU DOSTAVNÍK (r.1976)
Túto pieseň s názvom VLAKY spievam ja. Mne sedeli naše jemné lyrické piesne, ale túto dynamickú som si ako jedinú vyhradil pre seba. Nahrávka je z STV. Objavil nás pre televíziu nebohý režisér Ján Dolák. Jeho manželka, pani Mária Doláková, je medzi mojimi Facebookovými priateľmi.
Túto pieseň s názvom VLAKY spievam ja. Mne sedeli naše jemné lyrické piesne, ale túto dynamickú som si ako jedinú vyhradil pre seba. Nahrávka je z STV. Objavil nás pre televíziu nebohý režisér Ján Dolák. Jeho manželka, pani Mária Doláková, je medzi mojimi Facebookovými priateľmi.
30.03.202506:11
Prečo nezinkasovať napríklad od americkej ambasády okrem pochvaly aj chrumkavých 50 000 amerických dolárov? Hneď by som mal na nové auto, lebo moja stará Toyota je z roku 2002..... Nezišlo by sa mi nové? Ja som sa spokojne mohol stať trebárs aj druhou Monikou Tódovou.... prečo nie? A chodiť s partiou rečniť do DPOH a na tribúny spolu so Šnidlom každý druhý piatok na opozičných mítingoch ako popredný aktivista hnutia Mier Ukrajine.
No nič, dnešné stretnutie v Bratislave je s ľuďmi rovnakej "krvnej skupiny". Nezmenili sme sa, pribudli nám len roky a vrásky, ale nezmenili sme svoje postoje k potrebám národa a nášho štátu ako celku, a práve preto máme právo vyjadriť sa aj kriticky, ak je to potrebné.....2/2
No nič, dnešné stretnutie v Bratislave je s ľuďmi rovnakej "krvnej skupiny". Nezmenili sme sa, pribudli nám len roky a vrásky, ale nezmenili sme svoje postoje k potrebám národa a nášho štátu ako celku, a práve preto máme právo vyjadriť sa aj kriticky, ak je to potrebné.....2/2
28.03.202505:46
BOL SOM (V ROKU 2005) HOSŤOM HRÍBOVEJ RELÁCIE POD LAMPOU
Dianie okolo Trumpovho rozhodnutia uvaliť od druhého apríla 25-percentné clo na dovoz áut vyrobených mimo územia USA mi pripomenulo jeden moment spred dvadsiatich rokov.
Bol mrazivý február 2005 a ja som práve trávil dvojdňovú zimnú dovolenku, spojenú s víkendom, na chate v štiavnických horách keď mi pri bežkárskom prechode hrebeňa pohoria nad obcou Štiavnické Bane zazvonil mobilný telefón. Zastavil som, dal dolu rukavice, aby som prevzal hovor a na druhej strane linky bola sekretárka bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara.... "Kde ste pán Zoldy?", pýta sa ma sekretárka Aneta. Som v lese na bežkách v Šiavnických vrchoch, čo sa deje? Sekretárka mi hovorí "Pán Zoldy, ide o takú vec.....máme na vás prosbu. Pán Mečiar poslal oficiálnu sťažnosť vedeniu Slovenskej televízie kvôli diskusnej relácii Štefana Hríba Pod Lampou. Upozornili sme vedenie televízie, že v tej relácii je vždy iba vyslovene jednostranné názorové spektrum hostí, ktorí tam unisono kydajú na HZDS bez toho, aby aspoň raz zaznel aj ako tak vyvážený hlas - teda názory nejakého skúseného a objektívnejšieho novinára. STV vyhovela našej ponose a Hríb nám ponúkol možnosť, aby sme do najbližšej relácie Pod Lampou budúci týždeň poslali nejakého publicistu alebo komentátora podľa vlastného výberu. Radili sme sa tu o tom vo vedení a pán Mečiar vás prosí, aby ste tam išli, ak môžete a súhlasíte. Bude tam okrem Štefana Hríba aj Martin Šimečka a Rado Baťo, čiže boli by ste tam v situácii jedného na troch, ale vy to zvládnete, nie?". Takáto prosba sa odmietnuť nedala a na mieste som povedal, že súhlasím a do tej relácie pôjdem, nech oznámia moju účasť.
Bol to na druhý týždeň ukážkovo pekný zimný večer. V Bratislave mrzlo a od rána sa sypal sneh, asi naposledy čo tam tak krásne snežilo ako keby to nebola Bratislava ale Štrbské Pleso. Keď som po skončení dlhej diskusnej relácie odchádzal autom domov do Petržalky, bolo už vyše 35 cm snehu....Išiel som teda do tej Hríbovej relácie a mám z nej samozrejme kompletnú nahrávku na VHS videokazete. Vyhrabal som ju včera v mojom archíve. Nebolo to tam vtedy u Hríba nič príjemné, veď to bola presilovka o dvoch hráčov. Na pichľavé povýšenecké vyjadrenia a poznámky celej tej "elitnej" trojice som reagoval pokojne a vecne s vedomím, že to v ten večer pozerá možno polovica Slovenska. Kto ma ako komentátora pozná, určite si domyslí priebeh.
Prečo tu o tom teraz píšem? V tej relácii okrem iného zaznelo s neskrývaným pro-západným nadšením Rada Baťu, že sa Slovensko vďaka Mikulášovi Dzurindovi stáva automobilovou veľmocou. Ktokoľvek mu bol dobrý, len nie pre boha Mečiar....! Upozornil som, že to celé, vrátane ďalších veľkých západných investorov popri Volkswagene, Kia a Peugeot-Citroenu, začala už vláda Vladimíra Mečiara. Veď sem vtedy do Trnavy prišiel okrem iného ak japonský gigant SONY a napríklad aj známa Tetra Pak a Whirlpool, takže ten prílev zahraničných investícií sa nezačal príchodom Dzurindu ale už počas vlády HZDS.... V tej debate som však vyslovil aj jednu prorockú obavu.... že ak sa takto jednostranne vrháme na automobilky a montáž áut na území Slovenska, mali by sme vedieť rozumne diverzifikovať našu priemyselnú orientáciu aj na niečo iné, ako len zahraničné autá. Raz totiž môže prísť nečakaná kríza, trebárs palivová alebo niečo iné, akú nik nedokáže predvídať, a môžeme sa ocitnúť v zložitej situácii.
Rád by som sa bol mýlil, ale všetkým zlým slintačkovo-krívačkovým dňom a nešťastnej vojne na Ukrajine ešte bohužiaľ nie je koniec, a ak teraz k tomu Trump navyše uvalí aj sľubované clo na dovážané automobily, a on to s gráciou sebe vlastnou určite urobí, aby nám vypálil rybník lebo "America First", tak tu máme ďalší veľký problém, z ktorého sa bude diabolská progresivistická opozícia tešiť lebo jej heslo je čím horšie tým lepšie, pokiaľ je pri moci Robert Fico. Odkiaľ má chudák Laco Kamenický vziať peniaze ratovať a kompenzovať všetky tie mega sračky, do ktorých sa nie vlastnou vinou na Slovensku dostávame? 1/2
Dianie okolo Trumpovho rozhodnutia uvaliť od druhého apríla 25-percentné clo na dovoz áut vyrobených mimo územia USA mi pripomenulo jeden moment spred dvadsiatich rokov.
Bol mrazivý február 2005 a ja som práve trávil dvojdňovú zimnú dovolenku, spojenú s víkendom, na chate v štiavnických horách keď mi pri bežkárskom prechode hrebeňa pohoria nad obcou Štiavnické Bane zazvonil mobilný telefón. Zastavil som, dal dolu rukavice, aby som prevzal hovor a na druhej strane linky bola sekretárka bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara.... "Kde ste pán Zoldy?", pýta sa ma sekretárka Aneta. Som v lese na bežkách v Šiavnických vrchoch, čo sa deje? Sekretárka mi hovorí "Pán Zoldy, ide o takú vec.....máme na vás prosbu. Pán Mečiar poslal oficiálnu sťažnosť vedeniu Slovenskej televízie kvôli diskusnej relácii Štefana Hríba Pod Lampou. Upozornili sme vedenie televízie, že v tej relácii je vždy iba vyslovene jednostranné názorové spektrum hostí, ktorí tam unisono kydajú na HZDS bez toho, aby aspoň raz zaznel aj ako tak vyvážený hlas - teda názory nejakého skúseného a objektívnejšieho novinára. STV vyhovela našej ponose a Hríb nám ponúkol možnosť, aby sme do najbližšej relácie Pod Lampou budúci týždeň poslali nejakého publicistu alebo komentátora podľa vlastného výberu. Radili sme sa tu o tom vo vedení a pán Mečiar vás prosí, aby ste tam išli, ak môžete a súhlasíte. Bude tam okrem Štefana Hríba aj Martin Šimečka a Rado Baťo, čiže boli by ste tam v situácii jedného na troch, ale vy to zvládnete, nie?". Takáto prosba sa odmietnuť nedala a na mieste som povedal, že súhlasím a do tej relácie pôjdem, nech oznámia moju účasť.
Bol to na druhý týždeň ukážkovo pekný zimný večer. V Bratislave mrzlo a od rána sa sypal sneh, asi naposledy čo tam tak krásne snežilo ako keby to nebola Bratislava ale Štrbské Pleso. Keď som po skončení dlhej diskusnej relácie odchádzal autom domov do Petržalky, bolo už vyše 35 cm snehu....Išiel som teda do tej Hríbovej relácie a mám z nej samozrejme kompletnú nahrávku na VHS videokazete. Vyhrabal som ju včera v mojom archíve. Nebolo to tam vtedy u Hríba nič príjemné, veď to bola presilovka o dvoch hráčov. Na pichľavé povýšenecké vyjadrenia a poznámky celej tej "elitnej" trojice som reagoval pokojne a vecne s vedomím, že to v ten večer pozerá možno polovica Slovenska. Kto ma ako komentátora pozná, určite si domyslí priebeh.
Prečo tu o tom teraz píšem? V tej relácii okrem iného zaznelo s neskrývaným pro-západným nadšením Rada Baťu, že sa Slovensko vďaka Mikulášovi Dzurindovi stáva automobilovou veľmocou. Ktokoľvek mu bol dobrý, len nie pre boha Mečiar....! Upozornil som, že to celé, vrátane ďalších veľkých západných investorov popri Volkswagene, Kia a Peugeot-Citroenu, začala už vláda Vladimíra Mečiara. Veď sem vtedy do Trnavy prišiel okrem iného ak japonský gigant SONY a napríklad aj známa Tetra Pak a Whirlpool, takže ten prílev zahraničných investícií sa nezačal príchodom Dzurindu ale už počas vlády HZDS.... V tej debate som však vyslovil aj jednu prorockú obavu.... že ak sa takto jednostranne vrháme na automobilky a montáž áut na území Slovenska, mali by sme vedieť rozumne diverzifikovať našu priemyselnú orientáciu aj na niečo iné, ako len zahraničné autá. Raz totiž môže prísť nečakaná kríza, trebárs palivová alebo niečo iné, akú nik nedokáže predvídať, a môžeme sa ocitnúť v zložitej situácii.
Rád by som sa bol mýlil, ale všetkým zlým slintačkovo-krívačkovým dňom a nešťastnej vojne na Ukrajine ešte bohužiaľ nie je koniec, a ak teraz k tomu Trump navyše uvalí aj sľubované clo na dovážané automobily, a on to s gráciou sebe vlastnou určite urobí, aby nám vypálil rybník lebo "America First", tak tu máme ďalší veľký problém, z ktorého sa bude diabolská progresivistická opozícia tešiť lebo jej heslo je čím horšie tým lepšie, pokiaľ je pri moci Robert Fico. Odkiaľ má chudák Laco Kamenický vziať peniaze ratovať a kompenzovať všetky tie mega sračky, do ktorých sa nie vlastnou vinou na Slovensku dostávame? 1/2
25.03.202506:43
BOLO IM TO TREBA?
Kým my tu na Slovensku momentálne riešime ako najdôležitejší problém záhadné prepuknutie slintačky a krívačky dobytka na slovensko-maďarských hraniciach, vyvolanej čímsi, čo sem údajne doplachtilo až z ďalekého Pakistanu (možno nie nepodobne a "záhadne" ako Kovid), problémom číslo jeden z celosvetového hľadiska, ak si odmyslíme zlikvidované pásmo Gazy, zostáva vyriešenie situácie na Ukrajine a rokovania v Rijáde.
Bolo to Ukrajine, a nám ostatným, treba? Samozrejme, že nebolo. Ak by sa náš východný slovanský sused nebol nechal dlhé roky magoriť za výdatnej asistencie Londýna Washingtonskou proti-ruskou propagandou amerických administratív a "dípstejtu", ktoré sa snažili riadiť nielen svoj vlastný štát, čo by bolo samozrejme v poriadku, ale aj krajinu na druhom konci sveta, toto všetko, celý tento kolosálny medzinárodný bordel, tu vôbec nemuselo byť. Ukrajina si dnes mohla ďalej pekne hovieť a žiť svojím navyknutým oligarchickým spôsobom života s všadeprítomnou korupciou a v rozumnej miere aj s prirodzenou rivalitou a spoluprácou so svojím východným susedom, lenže Rusofóbi v Kyjeve sa nechali nahuckať a tamojšie Banderovské nacionalistické živly sa pustili do rusky hovoriacej menšiny ako keby to bol ich úhlavný nepriateľ. Všetci čo tam počas vojny za uplynulé tri roky zbytočne pozomierali mohli dnes žiť. Aj s tými, ktorí sa po státisícoch a miliónoch rozutekali do zahraničia a snažia sa v cudzine nielen udomácniť, ale introdukovať v pre nich novom prostredí aj svoju vlastnú ukrajinskú mentalitu.
Nebolo to treba nikomu, vrátane nás, lebo aj tu v Európe sa vo vzniknutej situácii vydriapali z hrobu na povrch a rozhoreli už takmer zabudnuté temné sentimenty výbojnej militantnej nátury niektorých dobyvačných síl bývalých veľkých imperiálnych štátov, známej z prvej polovice dvadsiateho storočia a storočí predtým. Ťahať teraz Európu do zbrojenia v štýle prvej a druhej svetovej vojny je to posledné, čo dnes potrebuje bežný civilizovaný Európan. Rusko nik vojensky neporazí, ani nijak sankciami nezničí, pochopte to už konečne v Londýne, Paríži a Bruseli, aj keby ste z Európskej únie spravili jeden poľutovania hodný kolosálny chudobinec národov. Smiať sa bude aj tak Washington a Moskva, vy trkvasi. Ukrajina teraz príde o veľkú časť územia, bude rozporcovaná na bohviekoľko dielov, stratí temer všetky svoje prírodné zdroje, nebude vlastniť ani len elektrárne a prístavy a jediné, čo ešte ako tak môže, je ísť si konečne na troskách svojej zeme zvoliť pod dozorom OSN nového prezidenta. Ďakujem pekne za taký výsledok dvadsaťročného úsilia. Ani NATO nebude, a pokiaľ ide o Úniu, aj tá je vo hviezdach.
Trump a Putin sa dohodnú, je to otázka veľmi krátkeho času. Urobia to k svojej vlastnej spokojnosti aj bez nás a nášho kibicovania, na to berme jed. Horšie je, že sa nám tu v našej slávnej Únii rozhasili desaťročia budované aké také normálne vnútorné aj vonkajšie vzťahy a vytráca sa aj zvyšok rešpektu k zdravému sedliackemu rozumu. Štátnika tu pomaly s výnimkou Maďarska a Slovenska nevidíš keby si celý kontinent prehľadal hoci aj s lupou, no a najnovšie už ani poriadne nevieme čí vlastne v Európe sme, lebo sa zrazu priečime aj donedávna patronátnej Amerike, bez ktorej sme si ešte včera nevedeli zaviazať ani šnúrky na topánkach. Hlavná vec, že sa ide vo veľkom zbrojiť. Blázinec ako vyšitý. Prirátajte k tomu zlikvidovaný plynovod Nordstream a dielo skazy je temer dokonané. Toto všetko tu nebolo nikomu treba, a Ukrajine už vôbec nie.
Kým my tu na Slovensku momentálne riešime ako najdôležitejší problém záhadné prepuknutie slintačky a krívačky dobytka na slovensko-maďarských hraniciach, vyvolanej čímsi, čo sem údajne doplachtilo až z ďalekého Pakistanu (možno nie nepodobne a "záhadne" ako Kovid), problémom číslo jeden z celosvetového hľadiska, ak si odmyslíme zlikvidované pásmo Gazy, zostáva vyriešenie situácie na Ukrajine a rokovania v Rijáde.
Bolo to Ukrajine, a nám ostatným, treba? Samozrejme, že nebolo. Ak by sa náš východný slovanský sused nebol nechal dlhé roky magoriť za výdatnej asistencie Londýna Washingtonskou proti-ruskou propagandou amerických administratív a "dípstejtu", ktoré sa snažili riadiť nielen svoj vlastný štát, čo by bolo samozrejme v poriadku, ale aj krajinu na druhom konci sveta, toto všetko, celý tento kolosálny medzinárodný bordel, tu vôbec nemuselo byť. Ukrajina si dnes mohla ďalej pekne hovieť a žiť svojím navyknutým oligarchickým spôsobom života s všadeprítomnou korupciou a v rozumnej miere aj s prirodzenou rivalitou a spoluprácou so svojím východným susedom, lenže Rusofóbi v Kyjeve sa nechali nahuckať a tamojšie Banderovské nacionalistické živly sa pustili do rusky hovoriacej menšiny ako keby to bol ich úhlavný nepriateľ. Všetci čo tam počas vojny za uplynulé tri roky zbytočne pozomierali mohli dnes žiť. Aj s tými, ktorí sa po státisícoch a miliónoch rozutekali do zahraničia a snažia sa v cudzine nielen udomácniť, ale introdukovať v pre nich novom prostredí aj svoju vlastnú ukrajinskú mentalitu.
Nebolo to treba nikomu, vrátane nás, lebo aj tu v Európe sa vo vzniknutej situácii vydriapali z hrobu na povrch a rozhoreli už takmer zabudnuté temné sentimenty výbojnej militantnej nátury niektorých dobyvačných síl bývalých veľkých imperiálnych štátov, známej z prvej polovice dvadsiateho storočia a storočí predtým. Ťahať teraz Európu do zbrojenia v štýle prvej a druhej svetovej vojny je to posledné, čo dnes potrebuje bežný civilizovaný Európan. Rusko nik vojensky neporazí, ani nijak sankciami nezničí, pochopte to už konečne v Londýne, Paríži a Bruseli, aj keby ste z Európskej únie spravili jeden poľutovania hodný kolosálny chudobinec národov. Smiať sa bude aj tak Washington a Moskva, vy trkvasi. Ukrajina teraz príde o veľkú časť územia, bude rozporcovaná na bohviekoľko dielov, stratí temer všetky svoje prírodné zdroje, nebude vlastniť ani len elektrárne a prístavy a jediné, čo ešte ako tak môže, je ísť si konečne na troskách svojej zeme zvoliť pod dozorom OSN nového prezidenta. Ďakujem pekne za taký výsledok dvadsaťročného úsilia. Ani NATO nebude, a pokiaľ ide o Úniu, aj tá je vo hviezdach.
Trump a Putin sa dohodnú, je to otázka veľmi krátkeho času. Urobia to k svojej vlastnej spokojnosti aj bez nás a nášho kibicovania, na to berme jed. Horšie je, že sa nám tu v našej slávnej Únii rozhasili desaťročia budované aké také normálne vnútorné aj vonkajšie vzťahy a vytráca sa aj zvyšok rešpektu k zdravému sedliackemu rozumu. Štátnika tu pomaly s výnimkou Maďarska a Slovenska nevidíš keby si celý kontinent prehľadal hoci aj s lupou, no a najnovšie už ani poriadne nevieme čí vlastne v Európe sme, lebo sa zrazu priečime aj donedávna patronátnej Amerike, bez ktorej sme si ešte včera nevedeli zaviazať ani šnúrky na topánkach. Hlavná vec, že sa ide vo veľkom zbrojiť. Blázinec ako vyšitý. Prirátajte k tomu zlikvidovaný plynovod Nordstream a dielo skazy je temer dokonané. Toto všetko tu nebolo nikomu treba, a Ukrajine už vôbec nie.
21.03.202506:29
Očití svedkovia nie sú veční, a keď sa raz pominú aj tí poslední, nik si na ich svedectvá v trme vrme ani nespomenie. Nerád chodím do Bratislavy, dokonca som sa nedávno zapovedal, že tam už cestovať nebudem lebo to nemá význam.... Predsa len tam však o pár dní opäť pocestujem, lebo našej starej garde statočných veteránov boja za slovenskú štátnosť, spravodlivosť a pravdu v štúrovskom duchu, budeme si tam teraz mať znovu čo povedať a k niečomu aj vyzvať, lebo sa to v Európe ako celok, a na Slovensku zvlášť, uberá nebezpečnou cestou. 2/2
Показано 1 - 24 із 95
Увійдіть, щоб розблокувати більше функціональності.