Moja úvaha o slovenskej pôde a prečo sme stále vydierateľní
Poľnohospodárska pôda na Slovensku. 2 372 341 hektárov podľa posledných údajov z 1. januára 2023. Z toho orná pôda tvorí 1 403 864 hektárov.
Neuveriteľné číslo, že? A čo s ňou robíme?
Pestujeme dosť obilia, to je pravda. Potrebujeme zhruba 2,58 milióna ton obilnín, aby sme boli sebestační. A to my máme!
Tak prečo tu niečo nesedí. Paradoxom je, že takmer 300 tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy je v súčasnosti v zanedbanom stave, alebo z iných dôvodov nevyužívaných.
A kam sme sa to dostali?
V roku 2004, keď sme vstúpili do Európskej únie, mali sme 2 436 879 hektárov poľnohospodárskej pôdy. Niekto by povedal, že to je pokrok. Ja hovorím, že je to tragédia.
Prečo potom stále počúvame o tom, ako sme závislí od dovozu potravín? Ako ročne vyhadzujeme oknom 7,399 miliardy eur na nákup potravín zo zahraničia?
Štát prenajíma pôdu poľnohospodárom. A tu prichádza moja myšlienka. Čo keby sme si dali podmienku? Čo keby pri prenájme štátnej pôdy platilo, že poľnohospodár musí na určitom percente plochy pestovať zeleninu? Zdá sa to ako hlúposť? Možno.
Ale zamyslime sa.
Stále sa tu oháňame potravinovou sebestačnosťou, ale okrem rečí a pekných čísel o obilí akosi nevidím žiadne reálne kroky. Máme pôdu, máme odborníkov, máme tradíciu. Potrebujeme len to najdôležitejšie – správnu investíciu a plnú podporu od štátu. Prečo by sme nemohli mať slovenské paradajky, papriky, uhorky, zemiaky? Prečo by sme mali jesť zeleninu pochybného pôvodu a kvality, ktorá precestovala pol sveta?
Máme kvalitnú pôdu, máme dostatočný produkčný potenciál na zabezpečenie výživy obyvateľstva.
No ak budeme stavať nákupné centrá na najúrodnejšej pôde, tak sa potom nečudujme.
Prečo by tie miliardy eur nemohli ostať doma? Peniaze, ktoré by sa mohli reinvestovať do ďalšieho rozvoja slovenského poľnohospodárstva, do výskumu, do inovácií.
Ak vám niekto povie, že sa to nedá, tak vám klame. Je to len o prioritách, o vôli, o vízii. Toto nie je žiadna utópia. Toto je len úvaha obyčajného človeka, ktorému záleží na tom, čo jeme a kde žijeme.
Hovorí sa o tom už roky, ale skutek utek. A to je škoda. Pretože ak nebudeme potravinovo sebestační, budeme ako štát stále vydierateľní.
A to si predsa nemôžeme dovoliť.
