Dnes sme boli opäť svedkami protestu, na ktorom sa zopár vybraných jednotlivcov – ktorí si už dlhodobo privlastňujú slovenskú kultúru – rozhodlo robiť cirkus pred budovou Ministerstva kultúry. Tí istí ľudia, ktorí roky čerpali verejné financie, rozdeľovali si granty medzi sebou a šikanovali každého, kto nepatril do ich uzavretého kruhu, dnes kričia o cenzúre a neslobode.
Chcem sa vyjadriť úplne jasne: žiadna cenzúra na Slovensku v kultúre neexistuje. Ak o nej máte nejaký dôkaz, sem s ním. Na ten už čakáme od začiatku nášho funkčného obdobia.
Čo však existuje a hlavne by existovať malo, je poriadok. A o ten sa tu snažíme. Táto vláda sa rozhodla podporovať aj iné projekty a nie len tie, istých skupín, ktoré si urobili z fondov a z peňazí štátu bankomat.
Dnes zaznelo množstvo zavádzajúcich informácií, aspoň niektoré chcem uviesť na pravú mieru:
Výber riaditeľa SNG prebieha transparentne. Každý kandidát mal možnosť predstaviť svoju víziu, do výberového konania sa mohol prihlásiť ktokoľvek. To, že niektorí by chceli diktovať, kto má byť riaditeľom a kričia iba preto, že si nemôžu sami vybrať svojho človeka, je ich problém, nie problém systému.
Reštrukturalizácia v SNG bola nevyhnutná. Staré vedenie galérie má na rováši obrovské manažérske zlyhania, ktoré vyústili až do trestných oznámení. Podľa všetkého došlo k obrovským finančným únikom, o všetkom však rozhodnú súdy. Tvrdenia o rušení výstav či „vyhadzovaní“ ľudí z galérií kvôli orientácii sú výmysly. Tí, ktorí ich šíria, sa snažia len budovať vlastný obraz obetí. V skutočnosti ide o skupinu, ktorá nevie zniesť, že už nemá výsadné postavenie.
LGBT a queer projekty nie sú diskriminované. Jednoducho platí to, čo platí pre každého iného: žiadna skupina nemá nárok na automatickú podporu. Ak projekt nie je kvalitný, nebude podporený – bez ohľadu na to, kto ho podáva. Alebo si tu niekto myslí, že keď sa označí nálepkou “inkluzívny”, má nárok na peniaze bez posudzovania?
Protesty hovoria o údajnej šikane, kolapse fondov či ohrození diel. To sú výmysly a manipulácie. Ani jedno oficiálne vyšetrovanie nepotvrdilo šikanu, žiadne umelecké dielo nebolo poškodené. Fond na podporu umenia aj Audiovizuálny fond fungujú, aj keď s dôslednou kontrolou, ktorú si občania tohto štátu zaslúžia.
Dnes zaznelo aj toto: „Premiér úmyselne zabúda na obete vojny, ktoré „sa dejú“ v nasej susedskej krajine. Premiér ignoruje fakt, že súčasťou agresie je... pán premiér, vy podporujete tých, ktorí stláčajú spúšť a strieľajú z dela...“ A vraj tu máme vzostup nacizmu a fašizmu a je otázkou času, kedy sa začne verejne hajlovat aj u nás.
Tak ja neviem... ale jediný verejne pôsobiaci človek, ktorý hajloval, o čom exituje aj dôkaz, je Michal Sabo z Progresívneho Slovenska. A tie reči o fašizme a neonacizme v súvislosti s premiérom... ale ignorujúce fakt, že práve na Ukrajine je obrovským problémom vzmáhajúci sa fašizmus a neonacizmus, to je už asi naozaj iba vtipom rečníkov. Samotní aktivisti zabúdajú na svoje vlastné činy?
Ja očakávam slušnosť a vecnú diskusiu. Ale ak niekto na verejnom zhromaždení kričí, že “nás sa máte báť”, alebo vyzýva k prevracaniu stolov ako Ježiš v chráme – to už nie je protest, to je fanatizmus. A ja sa nenechám zastrašiť.
Slovensko si zaslúži kultúru, ktorá je pre všetkých, nie len pre skupinku privilegovaných, ktorá si už zvykla, že hrá v kultúre prím. Kultúru, ktorá si ctí Slovensko a cíti so svojím národom. V kultúre by mali byť len tieto kritériá: odbornosť, kvalita a služba verejnosti.
Na záver trošku z toho, čo pobavilo. Vraj: „Sme ohlušujúci a je nás počuť, čo je skvelé!“ Fotografie z dnešného protestu ste už asi videli, takže to nebudem komentovať. A to, že si tam organizátori púšťali hluk a piskot z reproduktorov, som už dnes spomínala.
Dopočula som sa aj toto: „Umenie nebude ticho“. Výborne. Nech nie je. Ale ani my nebudeme ticho – keď ide o ochranu verejných financií, hodnôt a dôstojnosti tejto krajiny.
