O štvrtej nás zoradil náš veliteľ práporu Bileckyj. V bledom svetle jeho tvár bola tiež bledá, ba biela – hovoril k nám veľmi krátko. „Chlapi,“ povedal, „keby niečo, nikto nebude zabudnutý.“ A že pred ním stáli skutoční „chlapi“: osemnásťročný Choma z Volyne, devätnásťročný ultras Axion z Luhanska, dvadsaťročný Hryzlo spod Kyjeva... veľa nás tam takých stálo, ktorí ľahkovážne zanechali štúdium, odišli od svojich rodín, opustili nedobozkávané dievčatá, utiekli od svojich manželiek, a v tej mesačnej minúte nás najmenej zo všetkého zaujímalo, či nás niekto [v prípade smrti našej] zabudne alebo nie. Drali sme sa vpred, vedeli sme, do čoho a za čo ideme, ale páčilo sa mi, že veliteľ nehovoril o Ukrajine, nehovoril o svätej povinnosti, ale iba tak, krátko: keby niečo, nikto nebude zabudnutý.

Nemali by vyšetrovacie právomoci, niečo viac ako mestská polícia, ale menej ako riadna polícia. Spadali by pod ministerstvo obrany a mohli by byť platení z jeho rozpočtu.

Žandár bude preukazovať príslušnosť k žandárskemu zboru vojenskou poľnou rovnošatou s identifikačným číslom a s rukávovým označením, na ktorom bude nápis „ŽANDÁRI“ a preukazom žandára alebo ústnym vyhlásením „ŽANDÁRI“.

Synovia Avarov, ktorých splodili z manželiek a dcér Slovenov, neznášali ďalej zlo, krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Avarov a, ako som už spomínal, začali sa búriť.

tri skupiny [...] cudzozemcov. Ide o bielu indoeurópsku Európu (zem ľašská [poľská, poznámka prekladateľa], zem pomorská, mesto Ledenec [Talin, pozn. prek.] za morom Virianskym [Variažským], zem talianska atď.), stepný Východ (Zlatá horda, zem turkická, cárstvo zadonské, cárstvo tatárske atď.) a, napokon, lesné ugrofínske kmene (Livvici, Kareli, Čudi). [...]

Vojna s Východom predstavuje hlavný obsah bylinného eposu, nemá ani zmysel vymenúvať všetky príbehy venované tejto vojne. Môžeme však podotknúť, že ide o neúprosnú vojnu, kde nie je žiaden mier s nepriateľom možný a najlepším výsledkom je [citujúc bylinu, pozn. prek.]: „nenechal Tatárov (etnický pojem označujúci všeobecne človeka zo stepi) ani na semä“ [teda ani jediného, ktorý by sa mohol množiť, pozn. prek.]. Blízko k tomuto má vzťah s Byzantíncami („Gleb Volodievič a Marinka Kajdalovna“) a chazarskými Židmi, stelesneným v osobe bohatiera Židovina a cára Koščerišča. [...]

Úplne iný obraz sa črtá pri Západe: všetky niekoľko storočí trvajúce vojny s Poliakmi, Litvou, Rádom [nemeckých rytierov, pozn. prek.], Variagmi či Švédmi bylinný epos jednoducho ignoruje. Severoruskí ľudoví rozprávači bylín, očividne, považovali dávne nájazdy stepných ľudí na kyjevské hranice a krotenie lesných divochov za čosi dôležitejšie než vojnové strety so západnými susedmi, ktoré im boli časovo i zemepisne bližšie. Sťa kolektívny Ruský Bismarck bylina rečie: „Na Západe nepriateľa nieto!“

Bojujeme aj za seba, aj za tých chlapcov: čínskych, indických, islamských, afrických, latinskoamerických chlapcov, ktorí tiež získavajú vďaka tomuto možnosť... Vďaka našej vojne... My sme, ako obyčajný ruský človek, sme nositeľmi poslania omnoho širšieho ako sme my sami. [...] Bránime iný svetový poriadok: spravodlivý, čestný, založený na tradičných hodnotách.

Viem, že všetci títo chlapci vám [ruským vojakom] potom určite poďakujú, no alebo aspoň vašim sestrám a manželkám a dcéram, ak vás si vezme vojna. Svet islamu, Čína a Afrika nikdy nezabudnú váš hrdinský čin!

Najvyšší súd mi dal tú najspodnejšiu hranicu za vyše 20 skutkov [...], čo len dokazuje, [...] že sudcovia Najvyššieho súdu vnímali tieto tzv. trestné činy – ktoré ani trestnými činmi nie sú – ako absolútny nezmysel.

Bohovia a pravda sú na mojej strane.

Je mi líto soudu, že byl donucen mrhat časem na obžalobu, která neměla být nikdy podána. Předmětem obžaloby jsou nesmysly, pavlačové anekdoty a politicko-ideologické lamentace. Je to směšné a hanebné zároveň.

Som John a pred pár hodinami som bol odsúdený na šesť mesiacov väzenia za premietanie White Lives Matter na Erasmov most. Či už s týmto odkazom súhlasíte alebo nie, ukazuje to, že tento systém je od základu protibelošský a sloboda prejavu je lož.

Keďže sa poškodený pohyboval za pomoci palice, najprv mu ju strkali do úst, potom ho ňou bili. Stiahli mu nohavice a držali ho za nohy, aby sa nemohol hýbať.

Potom mu fľašu od piva strkali do análneho otvoru a ďalej ho bili. Keď Martin zbitý, vážne zranený a v bezvedomí ležal na zemi, vzali mu igelitku s peňaženkou. Z nej vybrali 60 eur a odišli.

Poškodenému spôsobili mnohé poranenia v oblasti brucha a hrubého čreva, vnútrolebečné krvácanie, zlomeniny nosových kostí, dvoch rebier a prvého driekového stavca a taktiež viacero rán, pomliaždenín a podliatin.

Doba liečenia a závažného narušenia obvyklého spôsobu života poškodeného bola v trvaní 42 dní. Vzhľadom na poranenia mu museli amputovať obe predkolenia.

Budujeme nové mešity a cerkvi, sťahujú sa sem noví ľudia. [...] Ak bude treba, pôjdeme na Západ.

My sa pokojne staviame ku každému, kto bojuje v záujmoch Ruska. A sme toho názoru, že vojna za Rusko je jediný pádny dôvod na získanie občianstva Ruska pre osoby z nedomorodých národov.

V miestach ako je Izrael ma čaká nejaká kariéra, ale čo tu, keď sa skončí vojna? Niekde v Moskve ma zareže migrant alebo skapem od hladu pri bežnej výplate.

Ja si ani nevšímam, či je môj brat v zbrani biely, či je z Konga, Nepálu, Indie alebo Kórey: hlavné je, že bojuje za tú istú vec.

Ak napríklad Uzbek alebo Afričan bojuje za Rusko, je to proste Rus, ruský človek. Teraz za účasť na SVO dostávajú títo cudzinci aj ruské občianstvo.

Miľčakova, ktorý rezal šteniatka, jeho za to lovili a bili, pretože pravičiari sú ochrancovia zvierat, zvieratá majú radi. Ale takí [ako Miľčakov] zbadali v tomto [vo vojne proti Ukrajine] možnosť spoločenského rastu.

V roku 2018 nám vtrhlo do domu protiteroristické komando, ktoré na moju ženu mierilo so samopalom, keď mala na rukách nášho ročného syna, zatiaľ čo ja som ležal v spodnej bielizni pred domom.

Konzervatívni rodičia režisérky Rachel Masonovej premenili kníhkupectvo pre dospelých na kalifornskú LGBT ustanovizeň – a deti stále posielali do židovskej školy.

Rodičia Rachel Masonovej vybudovali legendárne impérium gay porna – ona o tom nakrútila film.

Pojmy hanby a mravnosti dokáže Žid popierať a vydávať ich za hlúpe predsudky.

Celý systém ako taký, médiá a prevládajúca ideológia jemne pretláčajú to, čo členovia v Bronxe založenej skupiny Military Enterprise (čierna, rasistická repová skupina) otvorene vyjadrili v roku 1992 vo svojej piesni White Out: „Vy, belosi, by ste sa všetci mali stať gejmi a lesbami, aby ste sa už viac nerozmnožovali.“

Pán svedok, máte skúsenosti, Vy ako historik, s tým, že [...] niekomu z nejakých historikov z Vášho okolia, ktorého poznáte, že mu bol zobraný priestor pre slobodné vyjadrenie, príp. sa [...] vyhrážali [...] akýmkoľvek spôsobom?

Spomínam si, že v roku 2018 malo byť zrušených asi 7 verejných akcií, kde som bol ja zavolaný ako historik na diskusiu. Rovnako bol zrušený spomienkový seminár v roku 2019, pri výročí prvej Slovenskej republiky v Ružomberku.

Vidíme sa dnes so svedkom Lackom prvýkrát osobne, je pravdou, že sme boli spolu v kontakte ohľadne brožúry Vrahovia medzi nami. [...] Výpoveď svedka demaskovala obludné praktiky, ktoré znetvorujú a zjazvujú naše dejiny, ako aj nátlak médií a židovskej náboženskej obce. Za médiami sú častokrát židovskí majitelia. Svedok sa vyjadril korektne ku kapitolám z mojej knihy Židokracia, ktorým sa venuje, ktoré však nie sú predmetom znaleckých posudkov, resp. sa v posudkoch nespomínajú. Teda ani nepomohol obhajobe, a je to dôkazom toho, že sme neboli na výpovedi dohodnutí.

Potom sú v zmysle tejto logiky Ukrajinci brániaci sa pred Rusmi vlastne neonacisti, pretože bránia budúcnosť svojich ľudí a existenciu bielych detí, keďže tam naozaj väčšina detí sú skrátka europoidné, teda biele. V zmysle univerzálne platných morálnych zásad by s tým Ukrajinci mali prestať. Pán Medvecký by mal ísť Ukrajincom vysvetliť, že vlastne porušujú tieto zásady a tak podporujú národnosocialistické prostredie.

Vysvetlenie podstaty a priebehu invázie zároveň opätovne oživilo spôsob myslenia z 19. storočia, známy pod pomenovaním historizmus. [...] Historizmus si taktiež nárokuje na vysvetlenie aktuálnych spoločenských problémov z pohľadu historických skúseností a presadzuje myšlienku, že rozhodovacie procesy politických elít sa majú inšpirovať „poučeniami z dejín“ – či už pozitívnymi príkladmi úspechov alebo negatívnymi príkladmi zlyhaní.

Správanie ruských okupantov na Ukrajine, počnúc spaľovaním ukrajinských kníh v knižniciach cez deportácie detí a končiac mučiarňami pre tých Ukrajincov, ktorých prichytia pri používaní ukrajinského jazyka či nosení modro-žltých symbolov, jasne ukazuje, že Moskva vo všetkých oblastiach, ktoré jej padnú do pazúrov, chce zničiť Ukrajincov ako svojbytný národ a ukrajinčinu ako jazyk.

[...]

Ak Rusko uspeje, na Ukrajincov v Záporoží či na Donbase zostane len matná spomienka, podobne ako na Ukrajincov na Kubáni a Done alebo Fínov v Ingrii. A podobne ako v prípade Vyborgu či Čerkeska, Rusko ulúpené územie už nikdy nevydá.

Moje publikácie sa venujú obdobiu od roku 1918 do roku 1992. [...] Tieto knihy boli vydané viacerými vydavateľstvami, ja som ich napísal ako historik v rámci môjho odborného zamerania. [...] Pri vydávaní týchto kníh ma v pozitívnom slova zmysle ovplyvňovali doktor Deák ako aj profesor Vnuk. [...] V rokoch 2007 až 2013 bol šéfom ÚPN doktor Petranský, ktorý nedovolil politické ovplyvňovanie – každý si robil na svojom projekte. Po jeho odchode sa situácia zmenila k horšiemu. [...] Knihy mi po odchode dr. Petranského, za éry pána Krajňáka, už nepublikovali v ÚPN. Keď som pôsobil na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave, tak som tiež nebol nikým ovplyvňovaní pri mojej vedeckej práci. Vtedy to bolo slobodné obdobie.

Mne sa nikto nevyhrážal, lebo ma poznajú, že by som sa nenechal nikým ovplyvniť. Keď išli za niekým, išli za mojím nadriadeným ÚPN, pánom Krajňákom. Konkrétne viem, že išiel pán Igor Rintel zo židovskej náboženskej obce, za pánom Krajňákom. Malo ísť o dvojhodinové stretnutie, z ktorého sa nespísal protokol, a mal povedať, že mňa a pána dr. Bobáka mal označiť za fašistov. Tieto informácie som sa dozvedel od ľudí blízkych vtedajšiemu vedeniu ÚPN. Mená teraz nebudem hovoriť, nechcem ich prezradiť. Jedna z týchto osôb tam ešte pracuje, takže nechcem, aby bol za to perzekvovaný. Historikov na ÚPN bolo 8 alebo 9, a tých problematických, to sme boli len my dvaja s dr. Bobákom. A on bol tiež potom prepustený. [...] Ja som bol radovým zamestnancom sekcie vedeckého výskumu v ÚPN, a nekandidoval som ani som sa nezaujímal o žiadnu vedúcu funkciu.

Keď som spomínal, že medzi tabuizovanými témami je aj holokaust, myslel som tým, že autori, ktorí sa tomu venujú, si musia dať pozor čo píšu, ako píšu. Nemyslel som [tým], že v tejto problematike neprebieha žiaden výskum.

Kto chce byť dnes pranierovaný? Autori článkov si musia dať pozor na kritiku. Ja som sa stretával s kritikou denníka SME, aj keď sme vydali nejaké publikácie ÚPN.

No, tak to bude asi dané mocou, alebo tými vplyvnými skupinami, ktoré si všímajú aj tieto historické otázky a kto ako čo publikuje. Napokon, videl som to v ÚPN, keď sme vydali nejakú publikáciu – myslím teraz ako inštitúcia – napr. denník Karola Sidora. Tak hneď bola reakcia z denníka SME, ktorý kritizoval [...] poznámku, akú spravil profesor Vnuk pod čiarou. Keď sme vydali monografiu o Hlinkovej mládeži, zase bola kritika z médií, „prečo to ÚPN robí, ÚPN to nemá robiť, a ak , tak to má robiť v takomto duchu.“ Viete, viaceré tie články, ja ich tu nemám, ale mám niektoré poodkladané, [...] potom následne vytvárali samozrejme veľký tlak aj na tých samotných autorov, alebo teda na toho zamestnávateľa, respektíve vydavateľa. Kto chce byť dnes pranierovaný?