Medzi tabuizovanými témami, ako som už vyššie spomínal, je určite aj téma holokaustu. Každý historik si v súčasnosti dáva veľký pozor, veľmi veľký pozor na to, čo napíše na tému Židov a Židovstva. Každý vie, v akých mantineloch sa má pohybovať. Historici majú častokrát existenčný strach a strach pred médiami. Nikto nechce, aby bol médiami popoťahovaný a mal zbytočné problémy. Takto to ja vnímam. Historik je úzky profil, miest pre historikov je málo. Každý vie, že keď stratí prácu ako historik, ťažko sa zamestná ako historik niekde inde. V súčasnosti sa bojí autor, vydavateľ aj recenzent.

Čo sa týka holokaustu, tak toto určite nie je taká otázka, ktorou by sa nedalo ďalej zaoberať, a nepatrí to medzi otázky, ktoré by mali byť uzatvorené.

Čo sa týka knihy Židokracia, ja som čítal iba časti, ktorým sa venujem a ktoré ma zaujali, konkrétne tému Katynského lesa, katynského masakru, ktorá je podľa mňa spracovaná korektne, ďalej som si prečítal časť o príčinách vypuknutia vojny medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, kde nie sú zapracované niektoré najnovšie poznatky, ale aj túto kapitolu hodnotím ako korektne spracovanú. Sám mám vedomosť o prednáške ruského historika Marka Solonina, ktorý prezentoval niektoré dokumenty z archívov Sovietskeho zväzu, kde sa píše o plánoch na útok na Nemecko a Európu.

Amatérski historici majú podľa mňa svoje miesto, môžem to demonštrovať vlastnou skúsenosťou: keď som sa zaoberal slovenskými letcami na východnom fronte, kde táto téma bola omnoho lepšie spracovaná tzv. amatérskymi historikmi ako profesionálmi. Prácu autorov vždy hodnotím cez vedecké okuliare, teda čo nového táto práca priniesla, či nejde len o kompilát. Spomínali sme tu napr. doktora Bielika, ktorý je amatérsky historik a spracoval veľké dielo.

Ja vo svojej práci historika som sa venoval aj politickým procesom, a za politický proces považujem taký, o ktorom výsledku je už vopred rozhodnuté, a závažným spôsobom sa zvonku zasahuje do tohto procesu.

Obžalovaného pokladám jednoznačne za obeť systému. Obávam sa toho, že tak ako sú zatváraní amatérski historici, môžu prísť na rad aj profesionálni historici. A to je dôvod môjho záujmu o tento trestný proces.

V roku 1950, keď bol tu najhorší stalinizmus, najtvrdší – ľudia sa zavierali a vešali, popravovali – tak mohol byť človek vo väzbe tri mesiace. Zdôrazňujem: tri mesiace. Rozhodnutím krajského veliteľa ŠtB mohla byť väzba trikrát predĺžená o tri mesiace. Čiže mohli ste byť rok vo väzbe – 12 mesiacov. [...] Dnes si hovoríme, že je demokracia, a človek [Magát] je tu vo väzbe koľko?

Antisemitizmus je tak starý ako samotná židovská rasa. Tlak vždy vytvára protitlak. Keď narastal nátlak židovstva, rástol tiež vlastenecký odpor hostiteľského národa a jedného dňa muselo dôjsť k výbuchu. [...] Dokázali vyvraždiť 30 000 Árijcov a ešte dnes si túto udalosť pripomínajú sviatkom.

Falšovanie histórie je ideologická súčasť hybridnej vojny proti Slovenskej republike, ktorá je vedená nielen zvonka, ale aj zvnútra. Jej vnútornými účastníkmi sú, žiaľ, aj slovenské štátne inštitúcie a médiá pracujúce v prospech záujmov Budapešti a iných cudzích mocí.

Bojujeme aj za seba, aj za tých chlapcov: čínskych, indických, islamských, afrických, latinskoamerických chlapcov, ktorí tiež získavajú vďaka tomuto možnosť... Vďaka našej vojne... My sme, ako obyčajný ruský človek, sme nositeľmi poslania omnoho širšieho ako sme my sami. [...] Bránime iný svetový poriadok: spravodlivý, čestný, založený na tradičných hodnotách.

Viem, že všetci títo chlapci vám [ruským vojakom] potom určite poďakujú, no alebo aspoň vašim sestrám a manželkám a dcéram, ak vás si vezme vojna. Svet islamu, Čína a Afrika nikdy nezabudnú váš hrdinský čin!

Najvyšší súd mi dal tú najspodnejšiu hranicu za vyše 20 skutkov [...], čo len dokazuje, [...] že sudcovia Najvyššieho súdu vnímali tieto tzv. trestné činy – ktoré ani trestnými činmi nie sú – ako absolútny nezmysel.

Bohovia a pravda sú na mojej strane.

Je mi líto soudu, že byl donucen mrhat časem na obžalobu, která neměla být nikdy podána. Předmětem obžaloby jsou nesmysly, pavlačové anekdoty a politicko-ideologické lamentace. Je to směšné a hanebné zároveň.

Som John a pred pár hodinami som bol odsúdený na šesť mesiacov väzenia za premietanie White Lives Matter na Erasmov most. Či už s týmto odkazom súhlasíte alebo nie, ukazuje to, že tento systém je od základu protibelošský a sloboda prejavu je lož.

Dnes pod tou politickou mocou si nemôžete predstaviť iba nejaké grémium vládnucej strany nejakej koaličnej. To je komplex vplyvov a tlakov: jednak teda zo strany vládnucej moci alebo režimu, samozrejme aj potom zákonov – tie zákony veľa zohrávajú, ale potom aj vplyvy rôznych silných lobistických skupín, povedzme židovská náboženská obec, no a predovšetkým médiá.

Na základe môjho výskumu došlo k revidovaniu pôvodne uvádzaných vysokých počtov.

boli tieto čísla nafúknuté, umelo navyšované.

Začiatkom 90. rokov tu bol vážny štátny záujem objektívne zhodnotiť najnovšie slovenské dejiny, ale v dôsledku ďalšieho vývoja, vrátané už spomenutého prijatia zákona o štátnom sviatku SNP, potom tieto snahy o odbornú polemiku historikov, o to hľadanie pravdy, ustali.

Mňa zaujímala neobjasnená otázka, koľko ľudských životov si vyžiadalo americké bombardovanie Slovenskej republiky. Lebo predsa obete spôsobené Nemeckom, Nemcami, sú preskúmané už dávno. [...] A chcel som potom aj pokračovať, aby sa tým istým spôsobom zmapovali aj obete sovietskeho bombardovania. No táto snaha ešte v Ústave pamäti národa skončila predčasne. Túto štúdiu na príkaz vtedajšieho predsedu [...] vyhodili z nášho časopisu s tým, že o takýchto veciach nemôžeme písať a [...] že Američania sú naši osloboditelia. [...] Mňa pritom zaujímali iba fakty. Žiadnu ideológiu som tam nevkladal.

Tento pôvodne amatérsky bádateľ sa svojou poctivou výskumnou prácou venoval týmto obetiam. [...] SAV a VHÚ tento výskum a tzv. odvrátenú stranu SNP ignorujú a vôbec sa jej nevenujú, skrátka sú to otázky, ktoré sú pre nich tabu.

Absolvoval som aj pohovor v Matici slovenskej v roku 2017 na miesto historika, kde mi vysoký predstaviteľ Matice povedal: „čo by napísal denník SME, keby sme vás prijali, aký titulok by článku dal?“

Faktom je, že v strednej Európe nielen moji českí kolegovia dnes čelia otázke, či má vôbec zmysel inštitucionálne pestovať národné dejiny na akademickej pôde. Uvediem najčastejšie používané argumenty, ktoré majú byť proti tomu. Tým najmocnejším má byť tvrdenie, že národ je vlastne iba akýsi sociálny konštrukt a de facto neexistuje.

ako v časoch Stalina a Gottwalda, keď bola zrušená stolica slovenských dejín na vtedy ešte Slovenskej univerzite v Bratislave. Vtedy sa jej nemal kto zastať. Tí, ktorí by to urobili, boli alebo v žalári, alebo v exile, alebo museli držať „hubu a krok“.

Budujeme nové mešity a cerkvi, sťahujú sa sem noví ľudia. [...] Ak bude treba, pôjdeme na Západ.

My sa pokojne staviame ku každému, kto bojuje v záujmoch Ruska. A sme toho názoru, že vojna za Rusko je jediný pádny dôvod na získanie občianstva Ruska pre osoby z nedomorodých národov.

V miestach ako je Izrael ma čaká nejaká kariéra, ale čo tu, keď sa skončí vojna? Niekde v Moskve ma zareže migrant alebo skapem od hladu pri bežnej výplate.

Ja si ani nevšímam, či je môj brat v zbrani biely, či je z Konga, Nepálu, Indie alebo Kórey: hlavné je, že bojuje za tú istú vec.

Ak napríklad Uzbek alebo Afričan bojuje za Rusko, je to proste Rus, ruský človek. Teraz za účasť na SVO dostávajú títo cudzinci aj ruské občianstvo.

Miľčakova, ktorý rezal šteniatka, jeho za to lovili a bili, pretože pravičiari sú ochrancovia zvierat, zvieratá majú radi. Ale takí [ako Miľčakov] zbadali v tomto [vo vojne proti Ukrajine] možnosť spoločenského rastu.

V roku 2018 nám vtrhlo do domu protiteroristické komando, ktoré na moju ženu mierilo so samopalom, keď mala na rukách nášho ročného syna, zatiaľ čo ja som ležal v spodnej bielizni pred domom.

Konzervatívni rodičia režisérky Rachel Masonovej premenili kníhkupectvo pre dospelých na kalifornskú LGBT ustanovizeň – a deti stále posielali do židovskej školy.

Rodičia Rachel Masonovej vybudovali legendárne impérium gay porna – ona o tom nakrútila film.

Pojmy hanby a mravnosti dokáže Žid popierať a vydávať ich za hlúpe predsudky.

Celý systém ako taký, médiá a prevládajúca ideológia jemne pretláčajú to, čo členovia v Bronxe založenej skupiny Military Enterprise (čierna, rasistická repová skupina) otvorene vyjadrili v roku 1992 vo svojej piesni White Out: „Vy, belosi, by ste sa všetci mali stať gejmi a lesbami, aby ste sa už viac nerozmnožovali.“

Pán svedok, máte skúsenosti, Vy ako historik, s tým, že [...] niekomu z nejakých historikov z Vášho okolia, ktorého poznáte, že mu bol zobraný priestor pre slobodné vyjadrenie, príp. sa [...] vyhrážali [...] akýmkoľvek spôsobom?

Spomínam si, že v roku 2018 malo byť zrušených asi 7 verejných akcií, kde som bol ja zavolaný ako historik na diskusiu. Rovnako bol zrušený spomienkový seminár v roku 2019, pri výročí prvej Slovenskej republiky v Ružomberku.

Vidíme sa dnes so svedkom Lackom prvýkrát osobne, je pravdou, že sme boli spolu v kontakte ohľadne brožúry Vrahovia medzi nami. [...] Výpoveď svedka demaskovala obludné praktiky, ktoré znetvorujú a zjazvujú naše dejiny, ako aj nátlak médií a židovskej náboženskej obce. Za médiami sú častokrát židovskí majitelia. Svedok sa vyjadril korektne ku kapitolám z mojej knihy Židokracia, ktorým sa venuje, ktoré však nie sú predmetom znaleckých posudkov, resp. sa v posudkoch nespomínajú. Teda ani nepomohol obhajobe, a je to dôkazom toho, že sme neboli na výpovedi dohodnutí.

Vy banditi v rovnošatách! Veď to sú ženy a deti! Nechajte tých ľudí!

Vojak! Vám nikto strieľať nekázal...

Kde je hranica?

To, co zítra ode mne zazní v soudní síni, ještě nikdy u českého soudu nezaznělo a už nikdy nezazní!

Potom sú v zmysle tejto logiky Ukrajinci brániaci sa pred Rusmi vlastne neonacisti, pretože bránia budúcnosť svojich ľudí a existenciu bielych detí, keďže tam naozaj väčšina detí sú skrátka europoidné, teda biele. V zmysle univerzálne platných morálnych zásad by s tým Ukrajinci mali prestať. Pán Medvecký by mal ísť Ukrajincom vysvetliť, že vlastne porušujú tieto zásady a tak podporujú národnosocialistické prostredie.

Vysvetlenie podstaty a priebehu invázie zároveň opätovne oživilo spôsob myslenia z 19. storočia, známy pod pomenovaním historizmus. [...] Historizmus si taktiež nárokuje na vysvetlenie aktuálnych spoločenských problémov z pohľadu historických skúseností a presadzuje myšlienku, že rozhodovacie procesy politických elít sa majú inšpirovať „poučeniami z dejín“ – či už pozitívnymi príkladmi úspechov alebo negatívnymi príkladmi zlyhaní.

Moje publikácie sa venujú obdobiu od roku 1918 do roku 1992. [...] Tieto knihy boli vydané viacerými vydavateľstvami, ja som ich napísal ako historik v rámci môjho odborného zamerania. [...] Pri vydávaní týchto kníh ma v pozitívnom slova zmysle ovplyvňovali doktor Deák ako aj profesor Vnuk. [...] V rokoch 2007 až 2013 bol šéfom ÚPN doktor Petranský, ktorý nedovolil politické ovplyvňovanie – každý si robil na svojom projekte. Po jeho odchode sa situácia zmenila k horšiemu. [...] Knihy mi po odchode dr. Petranského, za éry pána Krajňáka, už nepublikovali v ÚPN. Keď som pôsobil na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave, tak som tiež nebol nikým ovplyvňovaní pri mojej vedeckej práci. Vtedy to bolo slobodné obdobie.

Mne sa nikto nevyhrážal, lebo ma poznajú, že by som sa nenechal nikým ovplyvniť. Keď išli za niekým, išli za mojím nadriadeným ÚPN, pánom Krajňákom. Konkrétne viem, že išiel pán Igor Rintel zo židovskej náboženskej obce, za pánom Krajňákom. Malo ísť o dvojhodinové stretnutie, z ktorého sa nespísal protokol, a mal povedať, že mňa a pána dr. Bobáka mal označiť za fašistov. Tieto informácie som sa dozvedel od ľudí blízkych vtedajšiemu vedeniu ÚPN. Mená teraz nebudem hovoriť, nechcem ich prezradiť. Jedna z týchto osôb tam ešte pracuje, takže nechcem, aby bol za to perzekvovaný. Historikov na ÚPN bolo 8 alebo 9, a tých problematických, to sme boli len my dvaja s dr. Bobákom. A on bol tiež potom prepustený. [...] Ja som bol radovým zamestnancom sekcie vedeckého výskumu v ÚPN, a nekandidoval som ani som sa nezaujímal o žiadnu vedúcu funkciu.

Keď som spomínal, že medzi tabuizovanými témami je aj holokaust, myslel som tým, že autori, ktorí sa tomu venujú, si musia dať pozor čo píšu, ako píšu. Nemyslel som [tým], že v tejto problematike neprebieha žiaden výskum.

Kto chce byť dnes pranierovaný? Autori článkov si musia dať pozor na kritiku. Ja som sa stretával s kritikou denníka SME, aj keď sme vydali nejaké publikácie ÚPN.

No, tak to bude asi dané mocou, alebo tými vplyvnými skupinami, ktoré si všímajú aj tieto historické otázky a kto ako čo publikuje. Napokon, videl som to v ÚPN, keď sme vydali nejakú publikáciu – myslím teraz ako inštitúcia – napr. denník Karola Sidora. Tak hneď bola reakcia z denníka SME, ktorý kritizoval [...] poznámku, akú spravil profesor Vnuk pod čiarou. Keď sme vydali monografiu o Hlinkovej mládeži, zase bola kritika z médií, „prečo to ÚPN robí, ÚPN to nemá robiť, a ak , tak to má robiť v takomto duchu.“ Viete, viaceré tie články, ja ich tu nemám, ale mám niektoré poodkladané, [...] potom následne vytvárali samozrejme veľký tlak aj na tých samotných autorov, alebo teda na toho zamestnávateľa, respektíve vydavateľa. Kto chce byť dnes pranierovaný?

Buďte židovstvu požehnaní, potom budete i sami požehnaní.